Do cestu sa vydali s dvoma batohmi. Po predchádzajúcich skúsenostiach si pribalili toaletný papier a asi 3 litre pálenky.
NITRA. Už po tretíkrát sa do Indie vybral cestovateľ Braňo Valach z Tlmáč. Fascinujúcu krajinu prvý raz navštívil s kamarátmi - fotografmi, počas dvoch druhých ciest mu spoločnosť robila priateľka Slavka Červená.
O svojom skoro polročnom putovaní cestovateľ, ktorý predtým pochodil najmä Európu, rozprával na besede v Antikvariáte a Libresse v Nitre. Návštevníkov slovom i množstvom fotografií previedol krajinou, ktorá ho aj po tretí raz udivila nádhernou prírodou, úžasnými chrámami a pohostinnými ľuďmi.
V Indii radšej vegetariánmi
„India je krásna, plná farieb a vecí, ktoré u nás nemôžeme vidieť, my sme ako také šedé myši,“ usmial sa Braňo, ktorý sa s priateľkou na cestu vydal pomerne naľahko – len s dvoma batohmi. Po predchádzajúcich skúsenostiach nezabudol pribaliť toaletný papier a asi 3 litre pálenky. Cestu začali v Banghalore v južnej Indii, po 5 mesiacoch svoje putovanie zavŕšili na severe v Dillí.
„Asi najviac ma zaujalo jedlo s množstvom rôznych chutí. Skoro všetko je tam pikantné, ochutené rôznymi koreninami, čo mne vyhovuje. Je to úplne iný pocit z jedla ako u nás.“
So stravou si cestovatelia nerobili problémy. V Indii sa dá veľmi lacno a chutne najesť hocikde – na ulici, v reštaurácii, často ich pohostili aj priateľskí domorodci. Indovia z juhu radi jedlo servírujú na banánovom liste miesto taniera.
„Bežné jedlo vyjde na 1–1,50 eura, ubytovanie 5 eur za izbu na noc, do 10 eur na deň sa človek hravo zmestí,“ hovorí Braňo.
„Rozhodli sme sa, že nebudeme jesť mäso. Ako v každej ázijskej krajine, aj tu ho predávajú bežne na ulici, voľne zavesené, žiadne chladničky. Nie sme vegetariáni, ale mäso nám vôbec nechýbalo. Nahradila ho veľká pestrosť iných, najmä zeleninových jedál.“
Rad do Zlatého chrámu nevystáli
Indické chrámy sú kapitola sama o sebe. Cestovatelia ich na svojej púti videli stovky. „Nádherný bol Zlatý chrám sikhov, vnútri sme však neboli. Nechcelo sa nám nejaké dve hodiny stáť v rade na to, aby sme videli posvätnú knihu sikhov. Pobudli sme tam pol dňa, atmosféru sme nasali, to nám stačilo,“ konštatuje Braňo.
Veľa úžasných chrámov vytesaných do skaly videli v prímorskom meste Mahabalipuram, navštívili aj turisticky známe komplexy jaskýň Ajanta a Ellora. „Posledný týždeň sme mali na prehliadku Dillí. Počas predchádzajúcich návštev Indie sme nikdy naň nemali čas ani chuť. Je to obrovské kozmopolitné mesto, veľké, rušné turistické centrum a ja nemám veľmi rád davy ľudí,“ priznáva Braňo.
„Zaujalo nás tu napríklad Džantar mantar – veľké historické „observatórium“, ktoré aj bez akýchkoľvek prístrojov poskytuje pomerne presné informácie o nebeských telesách. Pozreli sme tiež aj ďalší turistický cieľ - vojenskú Červenú pevnosť.“
Chcú ešte do Ladakhu
V Indii cestovatelia strávili štyri mesiace, zvyšné štyri týždne - keďže radi chodia do hôr - prežili v Nepále. Jedným z najsilnejších zážitkov z Indie bolo vraj nádherné tiahle údolie Spiti – dostali sa doň pred turistickou sezónou, nebolo tam skoro nikoho.
„Navštívili sme tu viaceré chrámy, chodili na túry. V Nepále v Himalájach sme si spravili taký dlhší dvojtýždňový treking. Ten bol naozaj krásny, išli sme už do výšok nad 4-tisíc metrov. Nie sme síce s priateľkou extrémne športovo založení, ale s odľahčenými batohmi sme to v pohode zvládali,“ podotkol Braňo.
Na otázku, akú destináciu by si vybrali ako ďalšiu z ciest, prekvapivo odpovedá opäť India. „Sme jej verní, je tam stále čo pozerať. Nechali sme si v „zálohe“ jednu oblasť – Ladakh na severe Indie, kde turistické cesty otvárajú nejako v polovici júna. Vraj sa tu dajú absolvovať krásne túry, tak sem sa ešte určite pozrieme. Možno o rok, o dva, ak sa podarí.“
Chodiace peňaženky
Ľudia v Indii – najmä na vidieku - sú podľa Braňa priateľskí, bezprostrední, milí a pohostinní. „Ešte z kolonizačných dôb v nich zostal pocit úcty k belochom, cítili sme to najmä v dedinách, kde sa s nami ľudia stále chceli fotiť. V meste to už bolo očividne iné – sme tam pre nich trochu ako chodiace peňaženky. Niektorí boli trošku otravní, až ich človek musel odháňať.“
India je aj krajinou extrémov. Tie sa prejavujú tiež v majetkových pomeroch – sú tu ľudia nesmierne bohatí, ale i veľmi chudobní, a tých je väčšina. „Aj vďaka svojej filozofii a náboženstvu sú však spokojní, vyrovnaní s tým, čo majú, tam asi nikto nikdy na stres nezomrel,“ pousmial sa Braňo. „Tých najchudobnejších bakšišom či jedlom podporujú domáci ale finančne aj kopec medzinárodných organizácií. Či sa k nim tie peniaze dostanú, je ale druhá vec.“
Fotí a kreslí mapy
S cestovaním úzko súvisia ďalšie Braňove záľuby – fotografovanie a amatérska tvorba máp v počítači.
„Teraz fotoaparáty ponúkajú také možnosti, o akých sa nám kedysi ani nesnívalo. Dnes nemusím rátať filmy a políčka, zoberiem karty a „nabúcham“ tisícky fotiek. Voľakedy som rád fotil na čiernobiely film, to ma viacej bavilo, ale aj tá farebná fotka má svoje čaro a nefotiť trebárs Indiu farebne by určite bola škoda,“ zhodnotil cestovateľ, ktorý je členom klubu Fotogravity v Leviciach. V polovici mája bude mať svoje snímky na 7. ročníku výstavy Dni fotografie.
Vidiecki Indovia sa s cestovateľmi Braňom a Zuzanou stále chceli fotiť.
Zlatý chrám sikhov v Amritsare - Harimandir. Chrám je pokrytý medenými plechmi, ktoré sú pozlátené tonami zlata.
Lal Qila - Červená pevnosť v Dillí.
Chrám Iskon hnutia Hare Krišna v Dillí.
Fascinujúca výzdoba indických chrámov.
Bežné indické jedlo - veľa rôznej zeleniy a chilli.
Na krokodílej farme.
Na terase v reštaurácii Indian Coffee House sa opice chodili osviežiť k umývadlu. FOTKY: ARCHÍV B. V.
