Rozprávkový príbeh poteší najmä malých divákov, tých starších aspoň na chvíľu vráti do detských čias.
NITRA. Nádherná scéna, pôsobivá hudba, úsmevné situácie, prekvapivé dobrodružstvá... A k tomu všetkému úžasné akrobatické i herecké výkony. Taký je Ferdo Mravec, ktorého v piatok v premiére uviedlo Divadlo Andreja Bagara.
Rozprávková inscenácia vznikla na motívy detskej knižky Ondřeja Sekoru. Réžiu robil Jakub Novta, scénu a kostýmy Lucia Šedivá, hudbu Andrej Kalinka.
Hmyzie príbehy v tráve
Predstavenie veľkých ale najmä malých divákov zavedie na lúku – do sveta príbehov jej hmyzích obyvateľov. Stretnú sa so známymi postavičkami Sekorovej knihy a spolu s nimi prežívajú jedno dobrodružstvo za druhým. Lúčny svet imituje textilná vystužená tráva, ktorá má miestami až 9 metrov. Zaujímavo vytvorená scéna s jej jednotlivými prvkami umožňuje hercom imitovať skutočný pohyb hmyzu, pre ktorý sú stebielka trávy to čo pre ľudí stromy.
Hral už motýľa
V predstavení účinkujú mladí herci súboru DAB. Ferda Mravca stvárňuje Juraj Ďuriš, chrobáka Truhlíka Martin Šalacha, lienku Kristína Turjanová, lúčneho koníka Roman Poláčik, slimáka Martin Nahálka. Cvrčka hrá Peter Oszlík, plošticu Renáta Ryníková, Juraj Hrčka je chrobákom, Marián Viskup chrobáčiskom.
Pre Juraja Ďuriša nebol Ferdo prvou rozprávkovou postavou. S podobnými sa stretol už počas štúdia na umeleckom gymnáziu Alkana v Bratislave, kde si zahral napríklad motýľa v predstavení Zo života hmyzu. „Nejaké skúsenosti som mal, ale bolo to dávno, tak som ich trochu musel oprášiť,“ hovorí Juraj. „V postave Ferda sa cítim dobre, predstavenie je akčné, vtipné, komunikatívne, presne také, aké deti majú rady. Pre dospelých môže byť istou paralelou bežného ľudského života.“
Ako Ferdo musí Juraj liezť, štverať sa a stvárať rôzne iné gymnastické výkony, čo však jemu ako milovníkovi športu nerobí žiadne problémy.
Chodí na pružinách
Akrobatické kúsky robí v hre aj lúčny koník, ktorého hrá Roman Poláčik. V snahe priblížiť sa pohybu tohto hmyzu má na nohách akési pružiny. „Od chodidla po zem majú zhruba pol metra. Učil som sa na nich chodiť pár dní, spočiatku hlavne pri stene. Bol to nezvyk stáť na takom niečom – spodná plocha pružiny má len nejakých 10 cm, čo je dosť málo oproti chodidlu,“ popisuje Roman Poláčik. „Keď som už získal stabilitu, učil som sa otáčať a skákať. To bolo ťažšie, ale dnes mi to už nerobí problémy. V princípe je to jednoduché, je to vlastne vec tréningu.“
Pre Romana je lúčny koník prvou rozprávkovou postavou, má z nej dobrý pocit. „Štylizované predstavenie mi ponúka priestor pre slobodu vyjadrenia, je to pre mňa niečo nové a príjemné.“
Réžisérovi Jakubovi Nvotovi sa Sekorove hmyzie príbehy podarilo skĺbiť do sviežeho, pôsobivého celku, ktorému nechýba pestrosť, hravosť, dynamika a humor. Hra poteší nielen malých divákov, ale aj tých starších, ktorí sa aspoň na chvíľu chcú vráť do detských čias.
FOTKY: COLLAVINO
