Ty kokso, ty ako dobre píšeš! – pochválil autorku jej manžel. Ale až pri piatej knižke...
NITRA. Pracuje na obecnom úrade v obci Sekule na Záhorí – má na starosti kultúru, obecnú stránku, knižnicu, ale aj dane, matriku či evidenciu. Popri náročnej robote sa Kristína Mišovičová snaží po večeroch ukradnúť čas na ďalšie písanie – tentoraz literárne. Pokračuje v úspešne naštartovanej spisovateľskej kariére - je autorkou piatich románov pre ženy o vzťahoch, láske a sklamaní.
V prvej vlne domácich spisovateliek
V škole sa Kristína Mišovičová nejako veľmi aktívne nezúčastňovala literárnych súťaží, i keď pár cien vyhrala, ani nerecitovala, ale slohy ju nesmierne bavili – písala ich ľavou zadnou. „Nemala som nejaké ambície venovať sa písaniu kníh - až kým mi v roku 2008 nevyšla moja prvá, ani mi nenapadalo, že budem niekedy písať romány,“ konštatuje autorka.
Svoju prvú knihu Nezabudni milovať začala písať po etapách vlastne už od svojich 17 rokov – vymýšľala jednotlivé kapitoly, ktoré odkladala do šuplíka. K tomu, že sa rukopis po rokoch odhodlala poslať do vydavateľstva, ju povzbudila vtedajšia situácia na slovenskom knižnom trhu. „Začali tak viac vychádzať slovenské autorky. Predtým bola len Kelleová-Vasilková a nikto. Svojím debutom som sa potom zaradila do prvej vlny vychádzajúcich domácich autoriek.“
Po prvotine nasledovali ďalšie tri knihy a po nich vlani jej aktuálny príbeh Čakanka. Ako vraví, všetky knihy sú výsledkom jej fantázie, nikto by sa v nich „nenašiel“, ale, samozrejme, isté inšpirácie zo skutočnosti v nich sú.
Únik z reality
Od vyjdenia prvej knihy píše pravidelne, pomaly každý rok jej vyjde jeden titul. „Všetky moje knihy som písala, keď som už mala deti. Dnes má dcéra 8 a syn 4 roky. Vždy som písala neskoro po večeroch, po nociach, alebo potom skoro ráno. Bolo to ťažké, keď už o jedenástej večer človeku mozog po celom dni pomaly nefungoval. Keby sa dalo písať počas najproduktívnejšej časti dňa, nebolo by to také náročné,“ hodnotí rodáčka z Bratislavy.
„V poslednom čase, odkedy chodím do prác, už na to takmer vôbec nemám čas. Ale snažím napriek tomu niečo vytvoriť, aby som nevyšla z cviku. Keď je pauza príliš dlhá, ťažko sa k tomu vracia.“
Na písaní ju baví únik z reality – asi ako väčšinu autorov. Keď zapracuje fantázia, môže sa odpútať od bežného skutočného života. Baví ju na tom aj možnosť prežívať osudy svojich literárnych postáv. „Hnacím motorom sú tiež reakcie mojich čitateľov, ktorí sa pýtajú, kedy už budem mať niečo nové. To človeka veľmi motivuje, aby s tým neprestal, aj keď je to koľkokrát ťažké nájsť si čas na písanie, aj sa presadiť v knižnom biznise. Ale keď to človek robí rád, nájde si na to čas aj trpezlivosť a urobí všetko preto, aby jeho kniha uzrela svetlo sveta.“
Jej knihy číta ako prvá jej mama. Texty vidí aj v priebehu tvorby príbehu, pomáha dcére vychytať nejaké logické chyby.
„Manžel nečítal ani jednu moju knižku. Ale pri poslednej Čakanke som na neho vymyslela fintu. Posielala som mu mailom také úryvky, že čo na to povie. Pochválil ma: Ty kokso, ty ako dobre píšeš! Pomyslela som si – no, to je pekné, že si to zistil až pri piatej knižke!“ dodala so smiechom Kristína Mišovičová.
