Kniha S otvorenou náručou vznikla po smrti jej starých rodičov. Chcela ich priblížiť svojmu synovi, ktorý ich nemohol poznať.
NITRA. Posledná beseda Literárneho klubu Janka Jesenského pred letnou prestávkou mala príjemného hosťa. S Nitranmi sa v kaviarni DAB stretla Slavomíra Očenášová–Štrbová, spisovateľka, publicistka, literárna historička, recitátorka i klaviristka v jednej osobe. Ju i jej tvorbu predstavila Martina Zajíčková.
Záber autorky, ktorá má na konte množstvo ocenení, je veľmi široký, venuje sa beletrii, poézii, literárnej vede, svoje bádanie smeruje najmä do oblasti evanjelickej náboženskej spisby. Debutovala umeleckou monografiou S otvorenou náručou, ktorá vznikla po smrti jej starých rodičov. Chcela ich priblížiť svojmu synovi, ktorý ich nemohol poznať. Ďalej napísala publikácie Modlitba v slovenskej literatúre, Malá veža, veľký zvon, Sféry ženy, Modlitba v umení či Moja Banská Bystrica. Je autorkou libreta k pôvodnej slovenskej opere Martin Luther, dlhé roky tiež organizovala festival duchovnej poézie Radvanské veršobranie, na ktorom nechýbali ani Nitrania.
„To, čo teraz držím v ruke, pre mňa nie je len kniha. Je to presne 23 životov – 22 rozhovorov a 23. je život autorky, ktorá tieto rozhovory viedla. Kniha približuje osobnosti, ktoré do značnej miery spájajú názory na život, rodinu, lásku, vieru či umenie. Je to taká živá sieť ľudí,“ povedala Martina Zajíčková o autorkinej knihe, ktorá predstavuje známych spisovateľov, hudobníkov, výtvarníkov, skladateľov i pedagógov.
„Knižka Život – viera – umenie, Rozhovory s umelcami vznikla takým zázračným spôsobom, lebo som ju robila desať rokov. Niektorí oslovení sa v procese tvorby pobrali do večnosti a ja som sa – priznám – tak trochu naľakala,“ hovorí Slavomíra Očenášová–Štrbová.
„Písanie som potom trochu odložila bokom a neskôr, pri sťahovaní som tieto rozrobené i dokončené rozhovory našla v skrini. Ponúkla som ich vydavateľstvu a vznikla táto kniha.“
Ako autorka vraví, šancu stretnúť sa a tými úžasnými ľuďmi, ktorých rozhovory v knihe sú, vnímala ako dar a požehnanie. „Poznala som ich, lebo už predtým som s nimi pri istých príležitostiach spolupracovala – či už pri Radvanskom veršobraní alebo natáčaní dokumentárnych filmov, ku ktorým som robila scenáre,“ skonštatovala spisovateľka. Preto vedela, čo by sa ich chcela spýtať, aké posolstvo by mohli tak trochu cez ňu ponúknuť čitateľom. Chcela, aby tie osobnosti dostali priestor podeliť sa s tým, v čom sú výnimočné, aby sa ostatní dozvedeli, ako nazerajú na tento svet.
„Celý môj život je vlastne rozhovor – s rodinou, prácou, mojimi kolegami, so všetkými ľudmi, s ktorými som sa kedy stretla a niečo prežila,“ dodala Slavomíra Očenášová–Štrbová.
