Spolužiaci sa stretli po vyše pol storočí

Osem žiakov triedy, ktorá školu skončila v roku 1963, už nežije. Zvyšní pricestovali na stretávku takmer do nohy všetci, aj bratia-dvojičky z Nemecka.

NITRA. „Sééérvus, moja!“ zvolala srdečne pani v rokoch a s roztvorenou náručou sa hnala k rovesníčke. Tá ju objala, vybozkávala a keď sa dámy od seba odtiahli, len trochu zmätene pošepla: „Keď ja neviem, kto si!“ „Ale však ja ťa poznám. A ty sa čo tváriš, akoby si ma prvýkrát videla?“ spýtala sa naoko zhrozene temperamentná pani. Žena, ktorú práve stretla, si jej meno nevybavila. Darmo mraštila tvár a tuho premýšľala. Nedokázala to.

A nebola sama. Priradiť si zdanlivo neznámu tvár k menu človeka, ktorého kedysi dôverne poznali a považovali za blízkeho, mali problém viacerí dôchodcovia, čo sa minulý týždeň stretli pred Základnou školou kniežaťa Pribinu v Nitre.

Keď z nej naposledy odchádzali, táto škola sa volala Jašíková, šéfoval jej nedávno zosnulý Karol Jedlička. Na jej dvore nerástli žiadne stromy, rozprestieralo sa tu improvizované klzisko a miesto moderného multifunkčného ihriska tu stálo obyčajné ihrisko s dvoma bránkami. A ešte jeden, dosť podstatný rozdiel. Dnešní životom ošľahaní ľudia v 66. roku svojho života mali vtedy o 51 rokov menej. Písal sa rok 1963 a skupinka žiakov vtedy povedala dovidenia laviciam, ktoré spoločne drali deväť rokov.

Prešlo viac ako pol storočia, kým sa niekdajší spolužiaci dali znovu dokopy. Podnet na to vydala dvojica kamarátov Peter Himler a Peter Tajchman. K ich stretnutiu dopomohla populárna relácia Pošta pre teba.

Po nej si malá skupinka povedala, že by sa mohli dať ako trieda dokopy na oficiálnej stretávke. Organizovali ju od februára, no vyplatilo sa. Minulý piatok do Nitry prišlo 27 žiakov 9. A triedy, ktorá končila v roku 1963. Osem spolužiakov sa toho dňa nedožilo. Keď sme sa zadívali na ôsmackú archívnu fotku, napočítali sme 38 žiakov. Jeden odišiel zo školy ako ôsmak. Z toho vychádza, že na stretávke po vyše pol storočí chýbali iba dvaja ľudia!

„Niektoré dievčence som nevidel od osemnástich, od čias, kedy skončili gymnázium,“ vzdychol si Peter Himler. Chlapci mnohé svoje spolužiačky vôbec nespoznali. „No babky ostali,“ zasmial sa tomu Pavol Luprich, jeden z organizátorov. „Viete, oni si myslia, že mladnú, ale poviem vám, nemladnú,“ komentovala mužské podpichovanie jedna zo žien.

Ďalšia prezradila, že až na stretávke zistila, že jej spolužiačka býva rovnako ako ona v Bratislave a iba kúsok od nej. „Je toto možné? Žije tak blízko a nevedeli sme o sebe,“ lamentovala.

Spolužiaci si pred posedením v reštaurácii prezreli budovu svojej školy. „Tu na tomto múriku som si vylomil zub, keď sme hrali hokej. To boli iné časy, na tréningy sme vstávali o piatej. S tým by dnešní mladí mali problém, vidím to na mojich vnukoch, ešte že stihnú prísť na ôsmu,“ hovorí Pavol Luprich. Zo školských čias mu utkveli dve veci: telesná s profesorom Petrom Pechom a zájazdy či tábory.

Súčasná riaditeľka školy Iveta Miková ukázala absolventom triedy, zborovňu aj školský archív. Ten ukrýva triedne knihy už z roku 1933. „Ja som na tejto škole mala štvorku z dejepisu a znovu vidieť ju nechcem. To je zlá spomienka,“ striasla sa bývalá žiačka.

Spolužiaci si na pár chvíľ vyskúšali, aké to je sedieť v školských laviciach. „No to ste si vybrali práve triedu pre prvákov,“ komentovala Iveta Miková, keď pobavene sledovala, ako sa snažia natlačiť na mini stoličky. Seniori ju veľmi nevnímali. Chichúňali sa a prekrikovali jeden druhého, po toľkých rokoch bolo o čom hovoriť.