Prežila koncentrák, v ktorom za dramatických okolností porodila dcéru. Pre pretrvávajúcu nenávisť voči Židom z mesta na tri desaťročia odišla.
ZLATÉ MORAVCE. Iba tretí raz od úteku svojej rodiny do bezpečia sa pred pár dňami vrátila 93-ročná Klára Chlamtačová do mesta, ktoré predstavovalo celé jej detstvo a mladosť.
Keď z neho pre hustnúcu atmosféru utekala, písal sa rok 1964. Naspäť prišla iba na pár dní - krátko po páde režimu - aby s dcérou riešila dedičské konania.
Spomienky na nenávisť, ktorú v Zlatých Moravciach zažila na vlastnej koži, pani Kláru stále mrazia. Inak tomu nebolo ani v tomto roku, kedy si rodina pripomína pol storočia od odchodu do Izraela.
Balónové potraty
Pani Klára sa narodila v roku 1921. Pracovala v účtovníckej firme svojho otca a nemala ešte ani dvadsať rokov, keď sa vydala za takmer o desať rokov staršieho Adolfa Schlesingera. Mladé dievča verilo, že to bude šťastné a dlhé manželstvo. Kukanie kukučky na hrade Hrušov naznačoval, že budú spolu sto rokov.
Osud to však chcel inak. Prišli protižidovské zákony, pre ktoré sa manželom v Zlatých Moravciach žilo mimoriadne ťažko. Klára aj Adolf podobne ako stovky ďalších Židov z mesta skončili v koncentrákoch, Adolf tu v roku 1944 našiel svoju smrť.
Klára prežila tri vojnové roky v rôznych zberných táboroch, väzeniach a koncentrákoch. V Terezíne nakoniec porodila Adolfovo dieťa, dcérku Evu. Aj keď v mizerných podmienkach, ale môže si gratulovať, že sa jej pôrod vôbec podaril. Mnohé iné tehotné ženy boli donútené ísť na potrat.
"Boli to balónové pôrody, tak to volali. Dali do maternice pevnejší balón, ten nafúkli, až nastal potrat. Embryá potom spálili," spomína dnes už 93-ročná žena.
Kláre robili lekári vyšetrenia, keď bola v šiestom mesiaci tehotenstva. Lekár bol presvedčený, že sa mýli, z vyšetrenia usúdil, že je najmenej v siedmom mesiaci. Keď tento lekársky záver tlmočila v Terezíne, ušetrili ju od potratu. "Ak by som povedala, že som v šiestom mesiaci, aj mne by urobili potrat."
Teror aj po vojne
Vojna skončila. Z pôvodných 700 Židov, ktorí pred začiatkom vojny tvorili štvrtinu obyvateľov Zlatých Moraviec, ostala len hŕstka. Aj tí spravidla prišli o značnú časť svojho pôvodného majetku.
Kláre sa v roku 1948 narodil s druhým mužom syn Imrich. Rodine sa napriek koncu vojny nežilo ľahko, komunistom stále ležali v žalúdku.
"Nenechali nás žiť, to boli prenasledovania v každom smere, domové prehliadky. Ja som mala asi najhorší káder z celého mesta," spomína žena, ktorá vo svojom živote prešla mnohými skúškami.
Terorizovania vydržala do roku 1964, kedy ušla do Izraela. A aj keď sa veľmi snažila, zážitky z vojnových a povojnových rokov nedokázala vymazať z pamäte. "Ako Čechoslováci sme sa pravidelne schádzali, cestovali sme spolu, diskutovali. Každý týždeň sme si hovorili, že už o tom, čo sa stalo nebudeme hovoriť, ale každý týždeň to voľakto vytiahol."
Do Zlatých Moraviec sa pani Klára po prvý raz od úteku vrátila po troch desiatkach rokov. Krátko po páde komunizmu vybavovala s dcérou dedičské konanie. "Ten návrat na mňa zapôsobil veľmi zle, ožili všetky tie rokmi zabudnuté spomienky."
S dcérou Evou ostala Klára žiť v Izraeli, kde robila v poisťovníctve. Syn Imrich sa vyšvihol na medzinárodne uznávaného vedca. Ovláda sedem jazykov, roky pôsobil ako vedec a podnikateľ v Amerike. Dnes prednáša na univerzite v Trente a je prezidentom Európskej aliancie pre inovácie.
