Illah a Olja nám svojimi fotografiami sprostredkovávajú pohľad na krajinu, v ktorej sa rozhodli žiť. Zaujímajú ich nielen miesta a predmety, ale aj vzťah Slovákov k nim.
NITRA. Holanďanka Illah van Oijen a Srbka Olja Triaška Stefanović žijú na Slovensku zhruba 10 rokov. O tom, že našu krajinu prijali za svoju, že ich zaujíma, ako sa jej tvár i ľudia časom menia, svedčí ich spoločná fotografická výstava v Galérii mladých. Pod názvom Slovensko – krajina, v ktorej sa dá žiť prezentujú svoj umelecký i ľudský pohľad na slovenské reálie. Ako podotkla kurátorka výstavy Barbora Geržová, práce oboch autoriek nás zaujímavo konfrontujú s našimi vlastnými predstavami o Slovensku.
Diera po budove ako časopriestor
Vo fotografickej sérii Bývalé priestory Olja Triaška Stefanović dokumentuje opustené, schátrané, nefunkčné alebo už neexistujúce priestory v Bratislave. Už výber lokalít – záhradné kino Hviezda, Kúpele Grössling, Kúpele Centrál, Hotel Kyjev – naznačujú, že autorka vyhľadáva miesta zašlej slávy, žijúce vlastnými príbehmi, s ktorými sa môžu spájať naše osobné spomienky na detstvo či mladosť.
V niektorých prípadoch ide až o historický fotografický dokument stavieb, ktoré boli zbúrané, ako napríklad petržalský futbalový štadión Artmedia, alebo prešli komplexnou prestavbou a v podobe, v akej ich zachytávajú snímky, už neexistujú. Príkladom, sú známe Kúpele Centrál, ktoré sa stali súčasťou jedného z novovybudovaných nákupných centier.
Tematike nefunkčných, opustených či už neexistujúcich priestorov v Bratislave sa Olja venuje už 10 rokov. „Zaujímajú ma preto, že sú síce prázdne, bez ľudí, ale nesú v sebe veľa pamäti a spomienok. Majú veľa čo povedať najmä ľuďom, ktorí v týchto miestach niečo prežili,“ vysvetľuje Olja.
„Zároveň sú fotografie mojím pohľadom na mesto – ako stagnuje či vyvíja sa, ako sa mení. Zaujíma ma jeho transformácia, čo sa stáva s mestom, keď sa strácajú jeho ikony, ako sa vizuálne zmení tvár miesta, keď zmizne jedna budova. Diera po tejto budove je pre mňa istým časopriestorom, v ktorom nepoznáme minulosť, prítomnosť ani budúcnosť.“
Smejú sa alebo sú smutní
Illah van Oijen predstavuje súbor fotografií s lokalitami najmä v Bratislave, Košiciach, niečo je aj z Galanty a iných miest. Na téme pracuje už od roku 2005, jej cieľom je skompletizovať tieto fotografie do jednej práce, ktorá sleduje vývoj verejného priestoru na Slovensku z dlhodobého hľadiska.
Podľa Illah ľudia reagujú na jej tvorbou dvomi spôsobmi – smejú sa, keď postrehnú vtip, ktorý sa snažila preniesť do snímok, ale sú, naopak, smutní.
„Som dokumentárna fotografka, fotím iba to, čo vidím, nič neštylizujem. Chodím po slovenských mestách, aby som zdokumentovala súčasný stav verejného priestoru a ľudskú stopu v ňom. Na Slovensku je v tomto smere všetko možné. Keď to porovnám s Holandskom, nemá toľko verejného priestoru ako Slovensko. Síce je ho tu viac, ale málo sa oň staráme, zanedbávame ho,“ konštatuje Illah.
„Najviac sa mi na Slovensku páčia možnosti a výzvy, ktoré sa v rámci riešenia verejného priestoru ponúkajú - čo s ním ďalej, ako ho môžu k lepšiemu zmeniť dobrovoľné komunity ľudí. Teší ma súčasný trend ako sú napríklad susedské akcie, pikniky, dobrovoľnícke upratovanie, mestské záhradky pri panelákoch, to je taká pozitívna vlna na Slovensku.“
Súčasťou výstavy je aj Illahin projekt, ktorý tvoria dve publikácie. Jednou z nich je súbor fotografií s názvom Vieš, čo vidíš? Napíš! Počas výstavy môžu do nej návštevníci zapisovať svoje názory, dojmy a postrehy z priložených fotografií miest a objektov. Po ukončení projektu dá výsledky Illah na svoju webovú stránku, kde, ako vraví, bude očakávať ďalšie podnety od ľudí. „Budem rada, keď mi sami dajú tipy, kam by som mohla ísť fotiť. Nezaujíma ma len to, čo na Slovensku je, ako miesta a predmety vyzerajú, ale aj aký vzťah k nim ľudia majú,“ dodala autorka.
Illah pri snímkach Krahúl, staničného námestia v Košiciach a Istrochemu Bratislava.
Olja pri veľkoformátových fotkách na plátne. S odstupom času sú na nich rovnaké lokality v hlavnom meste, sú autorkinou srdcovkou. FOTKY: (ČE)
