Úsmevom človek obdarúva iných radosťou svojho srdca, hovorí jubilujúca herečka

S manželom Štefanom prežila krásnych 44 rokov, nikdy sa vraj nehádali. Vždy sa držali za ruky a hovorili si „ľúbim ťa, kurátko“.

NITRA. Napriek veku i prekonanej chorobe v sebe nezaprie živelnosť, temperament a radosť zo života. Jubilantka Hilda Augustovičová nás srdečne privítala vo svojom rodinnom dome na Zobore. Stretli sme sa, aby sme spoločne zalistovali v jej minulosti, prostredníctvom denníkov, spomienok a fotografií sme sa preniesli do jej detstva, mladosti i do života zrelej ženy, herečky, manželky a matky dvoch synov. Spoločnosť nám robil jej miláčik - maltézsky pinč Baška. Nedôverčiví Gogo a Muco – túlavé kocúry, ktorých sa ako veľká milovníčka zvierat ujala - sa radšej vytratili.

Symbolický august

Herečka, bývalá umelecká šéfka a riaditeľka Divadla Andreja Bagara v auguste oslávila 80 rokov. August má nielen v mene, ale je aj súčasťou viacerých dôležitých momentov v jej živote. „Narodila som sa v auguste, do nitrianskeho divadla som nastúpila 1. augusta a tento rok v auguste som si pripomenula 55 rokov na divadelných doskách. S manželom Štefanom Bókom som sa tiež zoznámila v auguste," konštatuje umelkyňa.

Narodila sa ako Hildegarda Jozefína Augustovičová v Bud-mericiach, detstvo a mladosť prežila v Pezinku, kde ešte žije jej mladšia sestra Marika. Pezinčania jej v roku 2008 udelili čestné občianstvo.

„Aj Budmeričania si ma dodnes vážia. Pred 4 rokmi vydali publikáciu o obci, do ktorej ma jej zostavovateľ Tibor Urbánek zaradil medzi významných rodákov.“

Rozprávky o macochách jej nečítala

Keď mala malá Hilda 2,5 roka, vo veku 33 rokov jej zomrela mama, najmladšia sestra mala len jeden deň. Keďže ich bolo sedem detí a otec sa nestačil o všetky starať, Hildu do 5 rokov vychovávali starí rodičia. Neskôr k nim do rodiny prišla vychovávateľka, ktorá si ich otca získala svojou obetavosťou a pracovitosťou.

„Nebola to žiadna macocha, bola dobrá a my deti sme ju mali rady. Volali sme ju naša mama. Mala otca Taliana a mamu Moravanku a veľmi ľúbila slovenské rozprávky. Ja som jej ich čítavala, ale tie, v ktorých vystupovali zlé macochy, som vynechala, aby sa neurazila,“ spomína jubilantka. „Veľmi sme ju aj otca ľúbili, vyrastali sme v láske a svornosti. Ten pocit je stále vo mne, pomáha mi prežiť a možno preto ma vnuci volajú láska.“

Syn ju volal duša

Lásku a harmóniu sa herečka snažila preniesť aj do vlastného rodinného života. „So Štefanom som prežila krásnych 44 rokov. Nikdy sme sa nehádali, len dvakrát som na neho zvýšila hlas,“ usmiala sa pri spomienke na nebohého manžela. „Hildulka, toto viac nerob, som urážlivý, povedal mi vtedy. Aj ja, odvetila som mu a podobným konfliktom sme sa potom vyhýbali. Vždy sme sa držali za ruky a navzájom si hovorievali „ľúbim ťa, kurátko“.

Spoločne vychovali synov Norberta a Štefana. Starší Norbert vraj už ako 11-mesačný vedel povedať, že sa volá pán Bóka. Jeho krstným otcom bol mamin kolega Vlado Müller.

„Ako 2-ročný ma začal volať duša – vraj „mama hovorí každý, ty si moja duša“. Vyštudoval elektrotechnickú fakultu, dnes robí zvukovú postprodukciu v televízii. Má dcéru Barbaru, ktorá vo Viedni študuje medicínu,“ prezrádza herečka.

„Mladší Štefan vyštudoval zootechniku na VŠP, dnes robí v automobilovom priemysle, autá boli odmala jeho veľká láska. Má dve deti – Naďu a Dominika. Naďa chodí na UKF, kde sa venuje štúdiu aplikovanej informatiky, Dominik sa prihlásil na medicínu do Brna.“

Debutovala postavou Fani

V profesionálnom divadle začínala Hidla Augustovičová už v 16 rokoch. Predtým ešte hrávala v pezinskom ochotníckom súbore – jej prvou postavou bola v roku 1949 Nata vo Vase Železnovej. Nasledovali roky strávené v zájazdovom Dedinskom divadle v Bratislave. V roku 1950 v ňom stvárnila svoju prvú postavu – Maru Maleckú v Ženskom zákone.

Po štúdiu na VŠMU sa jej ďalšou štáciou stalo Krajové divadlo v Nitre – debutovala v ňom postavou Fani v predstavení Angela. Za 55 rokov na divadelných doskách vytvorila okolo sto postáv. Snáď jej najvýraznejšou, za ktorú si vyslúžila veľmi priaznivé kritiky, bola Claire Zachanassianová v hre Návšteva starej dámy.

Jej talent si všimli aj filmoví režiséri. Ešte počas štúdia vyhrala konkurz na hlavnú postavu vo filme V hodine dvanástej. „Bola som prvou poslucháčkou VŠMU, ktorej dovolili počas štúdia účinkovať vo filme,“ spomína herečka, ktorú diváci mohli vidieť aj vo filmoch Kapitán Dabač, Muž, ktorý sa nevrátil a Skaly a ľudia.

Na premiéry do DAB chodí s vnukom Dominikom aj dnes. „Som šťastná medzi tými, ktorí mi prirástli k srdcu,“ hovorí umelkyňa, ktorá ešte v roku 2009 stála na javisku ako Dáma v čiernom v hre Statky zmätky.

Borodáč jej veril

Svoj profesionálny život Hilda Augustovičová odštartovala v Bratislave, kde prežila veľa pekného. Do dómu sv. Martina sa išla vždy pomodliť, keď mala ťažkú chvíľu v živote či pred sebou náročnú skúšku. Tu sa po prvýkrát pobozkala so svojou prvou láskou...

Na mesto svojej mladosti nikdy nezabudla. Ešte aj potom, čo sa v roku 1959 presťahovala za prácou do Nitry, neraz sadla na autobus a išla sa do Bratislavy len tak prechádzať popri Dunaji. „Raz som tu stretla môjho profesora z VŠMU Janka Borodáča. Vtedy mi so svojím typickým „onikaním“ povedal: „Vždy som jej hovoril, že jej neverím. Ale hovoril som to len preto, že som jej veril. Nech na to nikdy nezabudne“. A nezabudla som,“ hovorí pani Hilda.

„Ani na vety, ktoré nám v škole vštepovali ďalší profesori: Divadlo je chrám. Keď doň vstupuješ, musíš byť očistený od všetkých nánosov špiny. Iba vtedy je umením, keď sa robí s čistými rukami a čistým srdcom. Celý život som sa snažila tieto slová napĺňať.“

Úžasné stretnutie s talianskou herečkou

Herečka v svojom súkromnom i profesionálnom živote spoznala mnohých ľudí, ktorí niečo dokázali, ale zostali milí a skromní. „Jednoduchosť a skromnosť nie sú slabosťou, ale veľkosťou človeka. Karol Machata, Vlado Durdík starší, Ladislav Chudík, Ctibor Filčík, Beta Poničanová, Mária Bancíková, Viliam Záborský, Mária Kráľovičová, a mnohí ďalší boli naslovovzaté osobnosti, ktoré boli našej generácii vzorom.“

Na filmovom festivale v Moskve ju režisér, ktorý slovenskú delegáciu sprevádzal, predstavil Giuliette Masine. „A ona ma k môjmu obrovskému údivu objala, ako keby sme boli staré známe. Bol to úžasný moment. No predstav si, taká svetová umelkyňa a aká prirodzená, povedala som si prekvapená a zároveň dojatá. Bola som len absolventkou VŠMU.“

Od starého k novému

Hilda Augustovičová bola Šéfka umeleckého súboru nitrianskeho divadla v rokoch 1974 - 1982, po Viliamovi Polónyim potom prevzala funkciu riaditeľky, ktorou bola do roku 1990. Práve jej pripadlo riešiť rekonštrukciu starého a výstavbu nového divadla.

„Boli to neskutočné stresy. Na obnovu starej budovy v havarijnom stave nám ministerstvo kultúry nedalo ani korunu, sami sme si na to z prevádzkových nákladov ušetrili pár miliónov. V decembri 1983 bola rekonštrukcia hotová, trvala len pol roka, dovtedy sme hrávali v sobášnej sieni župného domu. Kvôli výstavbe budovy nového divadla som rokovala s riaditeľmi slovenských i českých podnikov, ktorí na výstavbe spolupracovali, často som bola na služobných cestách. K tomu stavanie kvalitného repertoáru, prijímanie hercov... Toto všetko sa odrazilo na mojom zdraví a neskôr bolo zrejme príčinou zákernej choroby.“

Dobro treba hľadať v sebe

Jubilantka vraví, že vždy s pokorou prijímala rany osudu. „Nepreklínam ho, ale ďakujem bohu, že mi bolo dopriate všetko to šťastie, ktoré som zažila. To je zdroj mojej životnej energie a sily prežiť. Iba tak sa dá kráčať s úsmevom a so vztýčenou hlavou. Dobro treba hľadať v sebe,“ prezrádza herečka svoje životné krédo.

„Tieto vety som si napísala v čase, keď mi zistili chorobu – aby som nemala depresie a nezosypala sa. Keď stojíte tvárou v tvár smrti, život chápete inak."

Hoci má herečka už ôsmy krížik na chrbte, vek si nepripúšťa. „ A či som šťastná? Som. A spokojná so všetkým – dobrým aj zlým – čo som prežila. Ďakujem bohu, že ma mama porodila a že ma naši takto vychovali,“ zamýšľa sa. „Ľudia mi často hovoria – „ty sa stále usmievaš“. A prečo nie? Cez úsmev človek obdarúva druhých radosťou svojho srdca. Som šťastná, že ľúbim. Keď sa ľudia nehanbia nadávať si a nenávidieť sa, prečo by som sa ja hanbila usmiať sa, objať niekoho a povedať mu, že ho mám rada?“

Aj keď je jubilantka so svojím životom spokojná, predsa by v ňom čosi zmenila, keby sa dalo. „Aby mi mama nezomrela. Nepamätám si ju. Najstarší brat mi povedal, že ma veľmi ľúbila. A ešte by som chcela otcovi povedať, ako veľmi som ho mala rada. Nestihla som to,“ hovorí so smútkom v hlase. „A aj keď to vyznie ako fráza, ešte by som chcela, aby neboli vojny. Aby bola svornosť, aby sa človek staral o to, čo by pre druhého mohol dobré urobiť...“