Braňo Jobus si svojimi knihami robí radosti života. Písanie je pre neho posvätnou chvíľou.
NITRA. Braňo Jobus prišiel do Nitry so svojím typickým vrkočom, v čiernom tričku s nápisom „zlým ľuďom vstup prísne zakázaný“ a s chuťou povedať o sebe skoro všetko. Počas besedy v kníhkupectve Martinus bol nezastaviteľný a už tradične neskutočne vtipný. Jeho tvrdé vrbovské nárečie, akým bežne rozpráva, sa dobre počúvalo. Škoda, že nedalo preniesť aj na papier.
Spevák, muzikant a spisovateľ je lídrom kapiel Karpatské chrbáty, Vrbovskí víťazi, sólového projektu Abusus a zakladateľom hudobného festivalu Vrbovské vetry. Jobus je ojedinelým zjavom na hudobnej scéne, jeho zmysel pre recesiu sa prejavuje aj v tom, že v kapele hrajú na rôzne bizarné nástroje, ktoré si sami vyrábajú.
Jedna za rok je akurát
Braňo Jobus je tiež autorom deviatich kníh – ako tvrdí, deväť rokov abstinencie, rovná sa deväť kníh. Písaním sa hrá a knihami si robí radosti života. Za rok by vraj mohol vydať aj 2-3, ale podľa neho je na naše malinké Slovensko jedna akurát. „Z tých deviatich kníh sú okrem jednej všetky viac-menej pre deti, sčasti autobiografická knižka Až na vrchol nie je rozprávková. Tú nemám moc rád, lebo v nej som v nej nemohol vyliať tú svoju fantáziu. V knihe sú úplne reálne veci, písal som ju ako predlohu k filmu, ktorý sme chceli s bratom a kamarátmi natočiť. Chcel by som ísť niekedy do kina na nás,“ povzdychol si Braňo Jobus, v brandži známy aj ako Branuško.
„Ale už sme v kine na nás vlastne boli – vznikol totiž film Vrbovský veter, teraz vyšiel aj na DVD, ale neostalo to pri knihe Až na vrchol. V nej figurujú reálni živí ľudia a všetko je to vymyslené tak, aby sa to dalo čo najlacnejšie natočiť – ako sa hovorí, na kolene. Či podľa nej natočíme druhý film, nevieme, lebo téma je podobná – o abstinencii.“
Muflón Ancijáš aj v divadle
Ako v hudbe, tak aj pri písaní je Braňo otvorený a spontánny. Je autorom Láskavých rozprávok, Zázračných rozprávok, série príbehov Muflóna Ancijáša a ďalších. „Moje knižky sú pre deti asi aj preto zaujímavé, lebo sa im neprihováram ako k deťom - „ty moje malinké, hlúpučké, ťuťuli-muťuli“, ale ako k seberovným. Idem písať rozprávkovú knihu. Bodka. Tá je ale aj pre veľkých. Napríklad hra podľa mojej knižky Muflón Ancijáš je v divadle v Martine tri roky vypredaná – doobeda ju hrávajú pre deti, večer pre dospelých. Deti si nájdu to svoje, čo nechápu, pochopia neskôr, a veľkí sa zabavia na dospeláckych vtipoch,“ vysvetlil spisovateľ.
Neslušné vtipy do kníh nedáva
Ako malý vraj Braňo veľa nečítal, teraz nečíta takmer nikdy. Nemá čas. Ročne má aj 130 koncertov. „Ani po sebe tie moje knihy nečítam. Pre mňa je najväčšia robota, keď texty odovzdám do vydavateľstva, oni to po mne opravia a potom mi to pošlú späť. Ja si to musím jeden-jediný raz po sebe prečítať a to je pre mňa strašné,“ priznáva Braňo.
„Nič ale neopravujem, ako som to cítil, keď som to písal, tak to je. Ibaže by ma na niečo upozornilo vydavateľstvo. Ako teraz napríklad v knihe Ja nič, ja muzikant – dva dospelácke vtipy mi neprešli, ale nie neslušné, také ja do knihy nikdy nedávam. Ale zas mi pritom napadlo, že by som mohol raz napísať rozprávkovú knihu len pre dospelých. A ozaj, ešte niečo som musel v poslednej knihe prerobiť – neobmedzený svahilský panovník mal doma 30 žien a im doniesol fujaru zo Slovenska. Ja som o ňom ozaj čítal v novinách, aj má toľko žien, a to som musel zmeniť – za mnohoženstvo, že deti by to domotalo. Tak som dal, že fujaru doniesol tridsiatej žene.“
Červotoč Chrumo putuje
Posledná Braňova knižka Ja nič, ja muzikant je o červotočovi Chrumovi. V jej pozadí stojí skutočná príhoda. „Jožko Lupták, slávny to slovenský violončelista, hral so mnou pred rokom na jednej akcii. Má dvesto rokov staré violončelo v hodnote 100-tisíc eur. Hovorí mi: Branuško, vieš, čo sa mi stalo? V tom violončele mi našli červotoča. Ja som mu len podal ruku a povedal: „Jožko, práve si vymyslel novú rozprávku. Z jeho violončela sa potom červotoč zavŕta do basgitary skupiny Kiss, neskôr do organu, dostane sa na festival Pohoda, do nahrávacieho štúdia a tak. Je to také putovanie hudbou.“
Nové CD
Braňova kapela Vrbovskí víťazi vydala v lete nové CD. Nahrávali ho doma v štúdiu. „Pre mňa je lepšie ako to predtým, pri fujarách a gajdách je množstvo tónov obmedzené, v štúdiu sme mohli tvoriť na mieste, viac sa s tým pohrať a tým pádom sa to dostalo do trošičku iného levelu. K CD je priložené DVD s filmom Vrbovský veter, ktorý teraz sem-tam chodí po všelijakých festivaloch,“ hovorí spevák.
„Na albume je 11 pesničiek, ale sú na ňom aj nejaké scénky a rozprávka o montážnej pene. Okrem filmu sú na DVD aj nové videoklipy a na video nahraté skoro všetky naše hudobné nástroje, ako fungujú.“
Miesto peňazí chce radšej čas
Ešte prednedávnom Braňo pracoval v atómovej elektrárni, už tam však nerobí. „Dnes som vo veku, keď mi je čas strašne vzácny. Tak som si povedal, že nechcem peniaze, ale čas. Nebudem mať výplatu, uskromním sa a budem mať viacej voľna. Už som doma deviaty mesiac a nemám čas vôbec, takže som ten problém nevyriešil. Ale nevadí mi to, robím všetko tak, ako som robil predtým, len to robím poctivejšie a viac to prežívam.“
Ako Braňo vraví, je samorast, nič z toho, čo robí, neštudoval, ale všetko robí od srdca a z lásky. „Nikdy som ani jednu pesničku či knihu nerobil s tým, že to našijem tak, aby som oslovil čo najviac ľudí a zarobil strašné peniaze. Mňa to baví, hudba aj knihy. Písanie neberiem ako módnu záležitosť posledných deviatich rokov, počas ktorých abstinujem. Na písanie sa vždy veľmi teším, mne tie vetičky musia ako hudobníkovi hrať v ušiach.“
