Projekt, v ktorom tancuje aj mladý talentovaný Nitran, je úspešný v rôznych európskych krajinách. V januári sa s ním chystajú do New Yorku.
NITRA. Tancovali takmer bez slova, do pol tela nahí, pomaľované chrbáty sa im leskli od potu. Takmer trištvrtehodinový tanečno-hudobný príbeh Petra Šavla a Terezy Ondrovej odmenili diváci v synagóge standing ovation.
Z Nitry do Bruselu
S prestavením v provokatívnym názvom Chlapci, ktorí sa radi hrajú s bábikami prišlo na Divadelnú Nitru Studio ALT@RT Praha združujúce umelcov venujúcich sa pohybovému a alternatívnemu divadlu. Spomínaný projekt, ktorého vznik pred vyše rokom inciovala Karolína Párová z ALT@RT, dal dohromady dvoch skvelých tanečníkov - Petra Šavela z Nitry a Terezu Ondrovú z Prahy.
Peter je rodák z Kežmarku, ale zhruba od pol roka až do osemnástky vyrastal pod Zoborom. „S radosťou som sa vrátil do Nitry i do synagógy, s ktorou je spojené jedno z mojich prvých celovečerných predstavení s názvom Plot. Vzniklo v študentskom divadle VYDI pri UKF v spolupráci s pedagógom a divadelným vedcom Miroslavom Ballayom,“ spomína si Peter Šavel na tanečné začiatky v Nitre. Potom osemnástke odišiel do Bratislavy, kde na VŠMU študoval pedagogiku moderného tanca. Po získaní „bakalára“ sa vydal za skúsenosťami do sveta - dnes žije v Bruseli, kde na voľnej nohe pôsobí ako tanečník, performer, choreograf a tanečný pedagóg.
„Tetovaní“ ceruzkou na očné linky
Predstavenie divákov uviedlo do sveta mužsko-ženských princípov a vzťahov. Pohyb a tanec sa stali prostriedkom pre vyjadrenie kontrastu medzi prejavom tela a duše, medzi genetickými danosťami a spoločenskými predsudkami. Jeho snahou bolo spochybniť rodové stereotypy a nahliadnuť na rodovú tematiku čisto fyzicky.
Tanečníci mali telá pokreslené ceruzkami na očné linky. „Je to taká dvojzmyselná symbolika o tom, že sme poznamenaní akousi kultúrnou značkou, pričom tie tvary nemajú v rámci príbehu žiadny konkrétny význam,“ prezrádza Peter. „Na jednej strane ide akože o tetovanie, čo je dnes niečo trendové s možnosťou niekam sa zaradiť, byť cool. Zároveň sú to len také čachre-machre, takže človek v tom môže vidieť niečo staré praveké, prapôvodné.“
Návrat k prapodstate
Atmosféru tanečného príbehu efektne podfarbovalo meniace sa osvetlenie a hudba. „Tá nádherná hudba napriek tomu, že znela tak pompézne až sakrálne, je svetská. Je to romantická hudba štýlu ars subtilior zo 14. storočia z hranice medzi severným Francúzskom a južným Belgickom. Keď sme s ňou začali v rámci tanca pracovať, mali sme pocit, že prehovára až k prapodstate mužskosti a ženskosti,“ vysvetľuje Peter.
„Tá druhá, súčasná hudba je skladbou Kat Graham Put Your Graffiti On Me, čo znamená „daj na mňa svoje grafity, potetuj ma“. Je to pre nás ten druhý pól, možno trochu povrchný ale extrémne spoločenský – predviesť sa, byť v popredí, niekým, kým možno nie sme.
Vychádzali sme pritom z rodových stereotypov, preto aj tá moderná hudba, a zároveň sme sa ich snažili stále dekonštruovať a cez pohyby klásť otázky – toto je ženské, okey, ale čo ak je v tom pôvodne niečo animálne, mužské?“
Vždy je iné
S „Bábikami“ sa autori úspešne predstavili v Čechách, na festivale vo Švédsku, odkiaľ si priniesli mnoho výborných kritík, plánuje sa Rusko, Ľubľana... „V januári sa chystáme do New Yorku, už sa veľmi tešíme. Je to taký projekt, ktorý postupne pokračuje vo svojom živote,“ hovorí tanečník.
„Veľká časť predstavenia má svoju pevnú štruktúru, ale samozrejme, že v ňom aj improvizujeme. Aktuálne reagujeme na to, čo sa deje, dá sa povedať, že každé predstavenie je variáciou toho predošlého. Naši kamaráti v Prahe ho pozreli viackrát a vždy nám povedia: „wow, dnes sme videli zase niečo nové“.
Naladili sa na spoločnú vlnu
Pohybovú kompozíciu vymysleli Peter s Terezou. Ako tanečníčka vraví, zahrnuli do nej to, čo bolo pre nich v tanečnom vyjadrení spoločné. „Stanovili sme si presný smer, naladili sa na spoločnú vlnu a potom sa už mohlo diať všetko.“
Spolupracovať s Petrom bolo pre ňu veľmi zaujímavé. Podľa nej je to veľmi premýšľavý typ človeka, ktorý kým sa pustí do nejakého projektu, všetko si poriadne pripraví.
„Práca s ním bola veľmi rýchla, a keďže Peter žije v Bruseli a ja v Prahe, na nejaké časté stretávanie nebol čas. Keď sme mali voľné dni, Peter prišiel do Prahy a nacvičovali sme. Celkovo to trvalo nejaké tri týždne,“ vysvetľuje Tereza.
„Keďže projekt vznikol pre klasický divadelný priestor, vždy ho aktuálne adaptujeme na konkrétne miesta, kde vystupujeme. Uviedli sme ho napríklad v rezidencii v meste Bassano del Grappa, ktorá bola v kostole. Nitrianska synagóga na nás pôsobila podobným dojmom.“
FOTO: VOJTA BRTNICKÝ
