Láska a dobré vzťahy sú najväčšie bohatstvo

Na detských divákov má herečka milé spomienky. Dodnes sa smeje na tom, ako chlapček svojmu otcovi na predstavení povedal 'oco, klistusát, to je ale kocúl'.

Na detských divákov má herečka milé spomienky. Dodnes sa smeje na tom, ako chlapček svojmu otcovi na predstavení povedal 'oco, klistusát, to je ale kocúl'.

NITRA. Privítala nás vo svojom byte na Párovciach. Potešená našou návštevou, ktorú sprvu odmietla. Zdravie jej už tak neslúži a spomínanie je tiež bolestné. Najmä keď viete, že to najlepšie a najkrajšie už máte za sebou.

Nakoniec jubilantka – herečka Oľga Hudecová trochu pookriala na duši. Rozhovorila sa o svojom detstve, mladosti, prvých láskach, vzťahoch, kolegoch, divadle. Aj o jedinom synovi Milošovi - zomrel náhle pred tromi rokmi a v jej srdci zanechal obrovskú prázdnotu, ktorá sa nedá ničím zaplniť.

Hrala aj úlohy pre chlapcov

Bývalá herečka Divadla Andreja Bagara sa nedávno dožila 85 rokov a budúci rok si pripomenie 55 rokov pôsobenia v nitrianskom divadle. Na dôchodku je už takmer 30 rokov, ale ešte v roku 2009 hosťovala v predstavení Divotvorný hrniec.

„Narodila som v utorok o siedmej ráno. Odvtedy milujem túto časť dňa, vstávam rada. Všetko, čo som kedy spravila utorok, dopadlo dobre, ani zlé známky som v tento deň nikdy nedostala,“ spomína Oľga Hudecová zaujímavú súvislosť.

Narodila sa v Karčave na východnom Slovensku, po 3 rokoch sa presťahovali do malej dedinky Tovarné. Prázdniny trávievala vo Vinnom pri Michalovciach, kde dodnes žije jej rodina. Odtiaľ pochádzali rodičia jej mamy, ktorí istý čas žili aj v Pensylvánii v USA.

Už ako malé dievčatko ju divadlo uchvátilo. „Ešte som nechodila ani do školy a už som hrala svoje prvé úlohy, aj také pre chlapcov, lebo tým sa nechcelo. Čítať som, samozrejme, nevedela, tak ma texty učila moja sestra. Bola prísna, aj mi občas nadávala, ale ona môže za to, že som divadlu úplne 'prepadla'.“

Začínala v Dedinskom divadle

Dosky, ktoré znamenajú svet, Oľga Hudecová neopustila ani počas štúdia na meštianke a odbornej škole pre ženské povolania. Jej talent neušiel pozornosti vedúceho Dedinského divadla v Michalovciach Mikuláša Gojdu, ktorý práve hľadal jednu herečku. A tak sa Hudecová v roku 1949 stala členkou tohto súboru, s ktorým precestovala kus Slovenska. Jej prvým predstavením bol Bacúchovie dvor. Po ňom dostala veľa nezabudnuteľných rolí v ďalších hrách.

„Keď z Krajového divadla v Nitre odchádzala herečka pani Žemlová, hľadali za ňu typovo vhodnú náhradu. Andrej Rimko, ktorý so mnou začínal v Dedinskom divadle, ich na mňa upozornil. Do Michaloviec som dostala od režiséra Pavla Haspru list s pozvaním do Nitry. Už ma videl hrať, myslím nejakú Molierovu hru v režisérovom rodisku – Topoľčiankach, takže som bola hneď prijatá,“ spomína herečka na začiatky v Nitre.

Pokrčil jej bikiny

Jej prvou bola úloha v hre Polnočná omša. Po nej prišli desiatky ďalších - aj v televíznych inscenáciách a rozprávkach - dnes ich má herečka na konte vyše sto.

„Veľký úspech u divákov aj kritiky mala moja postava matky v predstavení Ostrov Afrodity. Veľmi rada som mala aj inscenácie Statky-zmätky, Dom so siedmimi balkónmi, O čo ide, Večer príde vrah, S láskou sa neradno zahrávať či Ja, stará mama, Iliko a Illarion,“ spomína herečka. „Tá posledná hra bola prvou, v ktorej som zažila niečo neuveriteľné. Ja som ako stará mama zomierala a Jožko Dóczy a Milan Kiš sa ma snažili rozveseľovať vtipmi. My na javisku sme sa smiali a diváci v hľadisku plakali.“

V predstavení S láskou sa neradno zahrávať si pani Oľga vyskúšala svoj improvizačný talent. „Išla som akože na poštu zaniesť list, kolega Ivan Vojtek mi ho chcel zobrať a pomaly to vyzeralo, že ma pritom ide znásilniť. 'To som zvedavá, ako ja teraz pôjdem na poštu! Pozri, ako si mi pokrčil moje bikiny, ty pedofil!' – kričala som na neho so zdvihnutou sukňou. Diváci sa šúľali od smiechu!“

V inscenácii Heš, zubatá heš! stvárnila herečka postavu sovietskej učiteľky. V jednej scéne zo žartu bila deti dlhými zrolovanými mapami, ale tak, aby ich to, samozrejme, nebolelo.

„Predstavenie sme raz hrali v Bratislave, všetko dopadlo dobre, došiel za mnou dokonca Janko Kroner a povedal mi, že sa už dávno tak dobre nenasmial. Neskôr ale prišiel do divadla list z ÚV KSČ s tým, že čo to tam tá Hudecová stvárala, treba jej to vyznamenanie z hereckého kostýmu strhnúť. Veď predsa jedna sovietska učiteľka takto deti nebije.“

Zážitky s deťmi

Oľga Hudecová veľmi rada hrala aj rozprávky. „Keď sa deťom v hľadisku niečo páčilo a začali sa smiať, bol to ten najúžasnejší pocit na svete,“ dušuje sa herečka. „Ešte v Dedinskom divadle som hrala s Maricou Bálintovou Kocúra v čižmách. Keď kolegyňa ako kocúr vyšla v kostýme na javisko, chlapček svojmu otcovi – učiteľovi triedy nahlas povedal 'oco, klistusát, to je ale kocúl',“ smeje sa pani Oľga.

„Božka Slabejová hrala v Popoluške moju dcéru Dorku. Na moju repliku 'ako sa tá Dorka začala princovi páčiť' sa malý divák nevinne spýtal 'tá s tou velkou liťou?' S deťmi sme mali jednoducho nádherné zážitky.“

Chce pieseň Žiť za to stálo

Pred 10 rokmi si herečka počas predstavenia zlomila krčok bedrovej kosti, ale našťastie jej zrástol a operácia nebola nutná. Dnes pani Hudecová chodí už len s ťažkosťami, trápia ju aj bolesti chrbtice, ktoré majú na svedomí časté a dlhé divadelné zájazdy autobusom.

„Choroby a samota je to najhoršie, čo ma v živote stretlo. Môj Miloš mi strašne chýba. Bol to úžasný syn, za celé tie roky, čo sme spolu žili, sme sa nehádali, ani raz ma neurazil. Nesmierne ťažko sa mi bez neho žije,“ hovorí so slzami v očiach pani Oľga.

Šťastie ju vraj v súkromnom živote veľakrát obišlo, trápila som sa a nie všetko jej vyšlo tak, ako chcela. „Práve preto som presvedčená, že peniaze v živote človeka nie sú podstatné. A sláva je tiež len poľná tráva. Najdôležitejšie sú dobré ľudské vzťahy, porozumenie, láska, čisté srdce a pokoj v duši, to je najväčšie bohatstvo, ktoré sa nedá kúpiť za žiadne peniaze. V septembrovom programe divadla ma preto veľmi potešil článoček k môjmu jubileu. Autor v ňom vyzdvihol charakteristickú dynamiku a temperament postáv, ktoré som stvárnila. Podľa neho úprimné herecké kreácie akoby odrážali aj krásny charakter človeka. Môjmu milému divadlu za tieto slová veľmi pekne ďakujem. Keď sa s ním raz budem navždy lúčiť, priala by som si, aby mi Evka Pavlíková zaspievala Žiť za to stálo. Jej verzia si páči oveľa viac, ako Sinatrov originál.“