Svoj prvý koncert mal Diturvit v katakombách

Meno kapele podľa druhu sanitárnej keramiky vymyslel punkáč Klinec, ktorý v skupine prakticky nikdy nehral.

Meno kapele podľa druhu sanitárnej keramiky vymyslel punkáč Klinec, ktorý v skupine prakticky nikdy nehral.

NITRA. Hoci mal Diturvit až 20-ročnú prestávku, tento rok oslavuje 30 rokov svojho vzniku. Nitriansku punkovú kapelu v roku 1984 založili chalani z Chrenovej, ktorí tu spoločne vyrastali. Okrúhle výročie chce Diturvit fanúšikom pripomenúť narodeninovým koncertom, ktorý plánuje zorganizovať koncom tohto roka. Najnovšie si nitriansku skupinu naživo vypočuli diváci v talkshow Jara Slávika s názvom Punkové legendy.

Nástroje z poistky

Skupina začínala v zložení Tóno Paštiak (spev), Rišo Dittmer (basgitara), Vlado „Stinky“ Jasan (gitara) a Emil Windisch (bicie). K zakladajúcim členom, ktorý však v kapele nikdy nehral, patril aj Roman Hlobeň, alias punkáč Klinec. Práve on vymyslel skupine meno – podľa materiálu, z ktorého sa robí sanitárna keramika. Dnes v Diturvite hrá aj Dalibor Daňko z U.K.N.D – po Tónovi prebral gitaru, takže jemu ostal spev.

Skúšať začali ako 14-15-roční chalani, ktorí sa poznali zo sídliska a niektorí boli neskôr spolužiakmi na gymnáziu. Ich skúšky v pivnici na Dlhej ulici vraj chodili počúvať aj „budúci“ Desmoďáci a Slížaci. „Páčila sa nám punková hudba a hovorili sme si, že aj my by sme si mohli založiť nejakú kapelu. Chodili sme na brigády na farmu v Bodoku a postupne zarábali prachy na aparatúru. Kúpili sme si za ne nejaké zosilovače, mikrofón, ale stále to bolo málo,“ spomínajú členovia kapely.

„Väčšinou nám v tých časoch všetkým rodičia založili poistky. Keď som mal 18, vyplácali ju – dostal som nejakých 10-tisíc korún, čo bola pekná suma. V hudobninách na Kupeckej som si za to kúpil basgitaru a kombo. Keď to naši zistili, skoro ma zabili,“ spomína so smiechom Rišo.

Po tretej pesničke ich stiahli

Prvý koncert mali v bývalom Gymnáziu Eugena Gudernu - dnes Piaristickom gymnáziu Jozefa Kalazanského. Školská akcia v klubovni SZM v katakombách, ako tu dodnes volajú priestory prepájajúce časti školy, dopadla na výbornú. Chalani mali s vlastnými pesničkami úspech.

Druhýkrát koncertovali pre vysokoškolákov na internáte niekdajšej Pedagogickej fakulty. „Vystupoval tu Desmod a ponúkol nám, či by sme si nezahrali s nimi. Bol to fajn koncert,“ spomína Tóno.

Za jednu z naj akcií chalani považujú koncert v bývalom Klube mladých v priestoroch tzv. Remeka, ktorý kedysi stál na mieste dnešného OC Centra. Po ňom odvolali vedúcu zariadenia Dášu Newmanovú. „Podľa všetkého bol v publiku nejaký eštebák a nepáčilo sa mu, čo sme hrali,“ tvrdia chlapci. „Z tohto koncertu sa zachovala aj autentická zvuková nahrávka, ktorá sa šírila po Chrenovej na kazetách a kotúčoch.“

Nezabudnuteľný koncert zažili na zábave v Golianove, ktorý sa aj napriek ich snahe – alebo skôr práve preto – skončil predčasne. „Bolo to úžasné, v sále „pogovalo“ asi tristo ľudí, to sa už nikdy nezopakuje,“ spomína Stinky. „V jednej pesničke sme spievali „na čo sú nám vojaci, dajme si radšej poldeci“. Po tretej skladbe - bol rok 1986 - nás stiahli s tým, že vraj nie je žiaduce, čo hráme. Odchádzali sme z pódia preč, ľudia nechápali, prečo. „Čo nehráte?“ sypalo sa na nás zo všetkých strán.“

Dve demá na konte

Diturvit hral do roku 1989 a potom 20 rokov nič. Každý z členov mal svoje zamestnanie, väčšina z nich sa poženila, prišli deti, s nimi iné povinnosti a tak jedno s druhým... Rišo dva roky manažoval Desmod, Stinky v ňom dokonca chvíľu hral. Dnes, keď sa opäť vrátili k muzike, Tóno pracuje ako skladník a šofér v jednej osobe, Rišo je obchodný zástupca, Stinky obkladač – toho času bez roboty, Emil čašník a Dalibor robí v Tralaškole. Čo ich vlastne prinútilo Diturvit oživiť?

„Pred 10 rokmi Emil a Stinky hrali v kapele Dr. Zetor. To nás tak trochu naštartovalo. V roku 2009 sme sa stretli v Žalári a povedali sme si, že Diturvit opäť „vzkriesime“. Od pamätníkov sa nám podarilo zohnať tú starú, po rokoch už dosť nekvalitnú koncertnú nahrávku z Klubu mladých a pesničky, ktoré ešte mali čo povedať aj v tejto dobe, sme oprášili. Bola to dosť zaujímavá až vtipná práca, lebo nie všetkému bolo dobre rozumieť, a tak čo sa už z nahrávky nedalo vyčítať, sme nejako dopasovali. O rok neskôr sme už natočili svoje prvé štúdiové demo so štyrmi pesničkami a robili predkapelu na koncerte Davovej psychózy. Prišli ďalšie klubové koncerty a ďalšie demo so šiestimi novými skladbami,“ spomína Tóno.

„Super koncert sme mali napríklad v klube Naozzay počas Mikulášskej smrtšte s Dr. Zetorom, vydarilo sa aj naše vystúpenie na rockovom festivale Bílá Hlína Slušovice 2014. Napriek tomu, že sme tam nikdy neboli, našli sa ľudia, čo poznali naše pesničky a spievali ich s nami, čo bolo neuveriteľné,“ tvrdia Stinky s Rišom.

Ich skúšky sú jedna veľká párty

Aj keď Diturvit začínal s prebratými skladbami – napríklad od Sex Pistols či Ramones, hrá dnes len vlastné pesničky so slovenskými textami. Od začiatku sa na tvorbe hudby podieľajú všetci členovia skupiny. Dnes má kapela okolo dvadsať skladieb – Alzheimer, Manager, Atómový bunker, My sa máme, Facebook, Agent a ďalšie.

„Texty sú o živote. Vtipným spôsobom poukazujú na ľudskú hlúposť,“ jednou vetou zhodnotil Dalibor ich obsah. Diturviťáci s ním nacvičili staré pesničky a pracujú na nových. Najnovšia pesnička s názvom Reality šou má zhruba mesiac, text vymyslela Daliborova priateľka Nikoleta Kováčová.

Chalani dnes skúšajú v priestoroch na Vašinovej ulici. „Naše skúšky, to je jedna veľká párty,“ hovorí Tóno. „Je to pre nás relax, oddýchneme si, a keď ešte pri tom aj niečo urobíme, je to super.“ „My sa tešíme, aj keď si nové struny kupujeme. Pri muzike sa preberieme,“ pridáva Stinky a Rišo ho dopľňa: „My nemávame obyčajné skúšky. Každý z nás niečo donesie - niekto pivo, iný pizzu, náš občasný textár Ivko Holúbek víno. Pri občerstvení sa lepšie cvičí.“

Ako sme už spomínali, nedávno do Diturvitu prišiel Dalibor Daňko. „Stretli sme sa pred nákupným centrom na parkovisku a len tak sme sa bavili o hudbe. Keď sa spýtal, či by si nemohol s nami zahrať, pozval som ho na skúšku. Hneď sme mu dali gitaru na krk a už je s nami štvrtý mesiac. A my sa z toho tešíme, má veľa dobrých nápadov,“ vysvetľuje Rišo.

„V Diturvite sa snažím tak citlivo realizovať – chalanov trochu tíšim, aby hrali pokojnejšie,“ smeje sa Dalibor. „Páči sa mi, že sú výborná partia a keď treba niečo riešiť, vieme sa stretnúť do pol hodiny a vec prebrať, čo som doteraz nezažil. No taktiež je pre mňa veľkou cťou byť súčasťou kapely, ktorá v osemdesiatych rokoch vypravila z Chrenovej veľký rock'n'rollový vlak“.