Slovenka, ktorá sa vydala do Rakúska, napísala úspešné knihy Pakistanská princezná a Slzy predaných dievčat. K druhej knihe ju inšpiroval osud filipínskej upratovačky so zjazvenými rukami.
NITRA. Z malej dedinky Šišov sa atraktívna blondínka Monika vydala do Rakúska. Žije tu už 10 rokov - cez deň sa v rámci profesie pohybuje medzi autami, po večeroch a víkendoch sa z nej stáva spisovateľka. Jej dve knihy, plné neobyčajne dramatických ženských osudov, zhltnete na jeden šup.
V Nitre sa Monika ocitla na krste knihy svojej priateľky – spisovateľky Jany Šulkovej. K nášmu mestu Moniku viažu aj dávne spomienky na detstvo, kedy sem chodievala k svojej kamarátke na prázdniny.
V knihách je kus jej samej
Inšpiráciu k písaniu čerpá Monika najmä z Orientu a krajín, do ktorých by ste sa ako turisti zrejme tak ľahko nevybrali. Debutovala knihou Slzy predaných dievčat a len 5 dní po nej vydala román Pakistanská princezná.
„Keby spisovateľ povedal, že si knižku len tak vymyslel, tak by klamal. Rovnako aj v mojich románoch, v ktorých som pospájala drobnejšie príbehy, je kus mňa samej. Do akej miery, to si nechám pre seba,“ vraví s úsmevom Monika Wurm.
Pakistanská princezná je príbehom Slovenky, ktorá sa ako modelka dostala do Pakistanu. Tu ju unesú a prinútia k sobášu. „Čitateľa v tejto knihe zavádzam až do poslednej bodky, príbeh sa vyvinie veľmi zaujímavo a neočakávane,“ načrtáva autorka. „Skončí sa happyendom. Už je hotové druhé pokračovanie a v hlave mám námet aj na tretiu časť.“
Má rada happyendy
Ťažký osud viacerých žien prináša Monikina druhá kniha Slzy predaných dievčat. Šestnásťročné filipínske dievča Malayu krátko po znásilnení nápadníkom predá jej otec alkoholik obchodníkom s bielym mäsom. Za katastrofálnych podmienok ju loďou prepravia do Dubaja, kde ju vydražia ako luxusnú spoločníčku. „Viac neprezradím, ale čitateľom sľubujem silný emocionálny zážitok. Aj tento príbeh sa skončí šťastne, lebo mám rada happyendy, no v budúcnosti mienim prekvapiť aj dojímavými koncami. No v oboch mojich terajších knihách garantujem čitateľom pasáže, pri ktorých si riadne poplačú.“
Príbehy, ktoré Monika vo svojich románoch opisuje, nie sú vymyslené. Ako vraví, rada cestuje, je komunikatívna a pri nadväzovaní rozhovorov a priateľstiev sa dozvie mnohé zaujímavé veci.
„Moji známi mi často organizujú stretnutia s ľuďmi, ktorí majú za sebou pohnutý osud. Nápad napísať Slzy predaných dievčat som dostala na toaletách v Dubaji, kde som videla filipínsku upratovačku s veľmi zjazvenými rukami. Bolo mi je ľúto a nedalo mi, aby som sa jej na to nespýtala. Keď priznala, ako sa celý život prehrabávala na smetisku a hľadala niečo použiteľné či speňažiteľné, bola som zhrozená,“ spomína Monika. „O tejto príhode som povedala mojim dubajským priateľom, ktorí mi potom zorganizovali stretnutia s ďalšími Filipínčankami, ktoré v tejto krajine pracujú. Od nich som sa dozvedela šokujúce príbehy, ktoré spomínam v mojej druhej knihe.“
Na Troch kráľov žiadosť o ruku
S manželom – Rakúšanom sa Monika zoznámila na tuningovom stretnutí na Slovensku. „Brat s mojím otcom si potrpeli na jedno autíčko, ktoré krásne prerobili a tu sa s ním predstavili. Ja s mojou úbohou nemčinou som sa pokúšala preložiť otázky jedného návštevníka, ktoré sa pýtal môjho brata. Takto som sa vlastne spoznala s mojím budúcim manželom,“ prezrádza Monika.
„Zostali sme v kontakte, prišiel ma potom navštíviť na Slovensko, ja jeho do Rakúska a na Troch kráľov ma požiadal o ruku. S radosťou som prijala, ani minútu som nezapochybovala o správnosti svojho rozhodnutia. Som presvedčená o tom, že človek musí mať odvahu riskovať. Obávala som sa síce trochu jazykovej bariéry, ale po nemecky som sa nakoniec naučila veľmi rýchlo. V Rakúsku žijem už 10 rokov a ani raz som svoj krok neoľutovala. Pracujem v pneuservise, na Slovensku som predtým robila v takzvanej káblikárni v Topoľčanoch, ľudovo prezývanej aj ženská väznica.“
FOTO: ARCHÍV M. W.
