Na novembrové udalosti v Nitre si zaspomínali hlavní aktéri Verejnosti proti násiliu. Aké sú ich názory na to, čo nám zostalo z odkazu „Nežnej“?
NITRA. V podvečer 17. novembra sa zakladatelia Verejnosti proti násiliu v Nitre stretli pred Domom módy pri pamätnej tabuli venovanej Novembru '89. Darina Kárová, Lujza a Pavol Bakošovci, František Kolář, Jaroslav Košš, Jozef Kurák, Marián Žilík a Miroslav Klačko si pripomenuli 25. výročie Nežnej revolúcie, ciele a ideály, za ktoré bojovali a ktorými zásadne menili tvár vtedajšej spoločnosti.
Pred pamätníkom, ktorého autorom je Marián Žilík a na ktorý sa vyzbierali občania mesta, zapálili sviečky za kolegov, ktorí sa výročia Nežnej nedožili.
Slovensku chýba vízia, ako ďalej
Od historického momentu uplynulo už štvrťstoročie. Čo podľa hlavných aktérov tých udalostí zostalo z odkazu Novembra '89?
Darina Kárová sa v nedeľu v Umeleckej besede v Bratislave zúčastnila akcie Revolúcia bez konca, ktorá sa skončila pozvaním prezidenta v SND. „Tam sa striedali rôzne polohy a aj u mňa je to asi tak,“ reaguje Darina Kárová na otázku, čo nám podľa nej Nežná revolúcia priniesla.
„V debate, ktorú sledovala „novembrová“ spoločenská elita, sa ako rečníci predstavili významné osobnosti ako Fedor Gál, Mikuláš Huba, Vladimír Ondruš a iní. Bola to dosť tristná situácia, nevedeli snáď ani presne sformulovať všetky tie predstavy a sklamania, ktoré si nesieme so sebou.“
Ako ďalej hovorí, nepatrí k veľkým nadšencom súčasnej doby, hoci si veľmi cení to, že môže robiť svoju prácu, že jej ju nikto nezobral, ako ju zobral v roku 1974 jej otcovi. „Ja už vyše 20 rokov mám robotu, ktorá je spojená aj s istým nevyhnutným atribútom slobody umeleckého prejavu a možnosti komunikovať so zahraničím, cestovať, prinášať rôzne témy, impulzy, výrazové prostriedky. Takže viem celkom dobre porovnať, aké možnosti sme mali. Napriek tomu sme pracovali a správali sa čestne, aspoň teda mnohí, ktorí pôsobili v umeleckej sfére,“ pokračuje Darina Kárová, ktorá je riaditeľkou medzinárodného festivalu Divadelná Nitra.
Všetko, čo spomenula, sú podľa nej ohromné dary, ktoré sme predtým nemali a ktoré dodnes všetky spoločnosti nemajú.
„Na druhej strane sú tu veľké resty. Intelektuálna elita dnes nevie sformulovať víziu Slovenska, víziu, ktorej by sa chytali aj ľudia, ktorí rozmýšľajú inak či majú v sebe viac sklamaní ako nádejí. Víziu, ktorá by oslovila aj mladých ľudí. Nemôžeme odovzdať ďalšej generácii len skepsu a starosť o spoločnosť. Nenávidím tvrdenie „toto už vyrieši ďalšia generácia“. To je, preboha, zbavovanie sa zodpovednosti! My, ktorí sme tu žili, ktorí poznáme rozdiel medzi predchádzajúcim a terajším režimom, my musíme sformulovať tie základné atribúty našej spoločnosti. Aby ste sa nemuseli opäť báť, že niekto v noci zaklope na dvere, zoberie vás a rodina vás už nikdy neuvidí, čo sa v minulým dobách dialo. Aby ste sa nemuseli báť za svoj názor – dáte niečo do katalógu a potom celú noc nespíte od strachu, ako si to kto vyloží. Aby ste sa nemuseli báť, že kolega bude na vás donášať štátnej bezpečnosti.“
Sme nakazení mamonom
Ak je Darina Kárová z niečoho sklamaná, tak z toho, že sme dopustili, aby tejto spoločnosti vládol mamon. „Všetci sme ním nejakým spôsobom nakazení. Nielen oligarchovia či developeri sú nepriateľmi spravodlivej spoločnosti, založenej na ideáloch o porozumení, zdieľaní, ochrane kultúry, prírody... Všetko sa tu devastuje strašným spôsobom,“ hodnotí Kárová.
„Takže som sklamaná z toho, že celá intelektuálna aj politická elita Slovenska - ale ani my, ktorí sme boli v Novembri '89 aktívni - nedokázala zabrániť, aby sa tu ako zhubná nemoc nerozšíril do každej rodiny vírus obavy o existenciu a o peniaze. Nehovorím, že sa netreba starať o svoj život a potreby, ale ako keby ľudia za tým nevideli žiadnu inú perspektívu, iný vyšší zmysel. Zmyslom života predsa nemôže byť len starať sa o svoje prežitie, niečo mať. Keď počujem o 111 miliardároch Čiech a Slovenska, pýtam sa, preboha, za 25 rokov? Aj keby som akokoľvek poctivo pracovala, na úkor čoho a koho takíto ľudia zbohatli?“
Považuje za doslova nemravné, aby niektorí ľudia bojovali o svoju existenciu s 200-300 eurovým platom mesačne. Veľa ľudí – aj umelcov – podľa nej čaká v tomto zmysle hrozná staroba. Morálnu nespravodlivosť považuje za jednu z najväčších krívd súčasnosti. Ale aj to, že sa nestaráme o svoju budúcnosť, o životné prostredie, o kultúrny a duchovný stav spoločnosti. „To sú veci, s ktorými som maximálne nespokojná a na ktoré sa s mojimi ľuďmi snažím neustále upozorňovať vrcholným kultúrnym podujatím s pridanou hodnotu.“
Ťažko neslobodná spoločnosť
Károvej „novembrovou“ súputníčkou a dnes kolegyňou v práci je Lujza Bakošová.
„V čase revolúcie som nemala nejakú konkrétnu predstavu, ako by mala vyzerať naša budúcnosť, ale určite som si nemyslela, že sa stane to, čo tu je teraz. Mala som predstavu o väčšej slobode, pretože tá nesloboda bola naozaj obrovská v každom smere – či už sa to týkalo len obyčajného cestovania, spolčovania a podobne,“ hovorí Bakošová.
„S takýmito pomermi, ktoré tu vládnu dnes, ale nikto nerátal. Na prvý pohľad sa zdá, že sme slobodná spoločnosť, ale pri podrobnejšom pohľade si človek musí zákonite uvedomiť, ako je táto spoločnosť ťažko neslobodná. Človek je v podstate hrozne limitovaný finančnou situáciou a korupčnými aférami na rôznych úrovniach, ktoré sa dotýkajú každého bežného človeka. Veľkú neslobodu cítim aj vo vzťahu k vyjadrovaniu sa k verejným veciam, politike. A čo vidím ako pozitívne? Teraz si budem asi protirečiť, ale môžem si slobodne povedať čokoľvek a nikto ma - zatiaľ - nestrčí do basy. Ale aj tak tým, že niečo verejne poviem, nič nedosiahnem, môžem si papuľovať, koľko chcem, nikto si ma nevypočuje.“
Všetko, čo si vysníval, sa mu splnilo
Ako ďalší aktér Novembra František Kolář priznáva, je dosť veľký idealista na to, aby si svoje ideály vždy prenášal z roka na rok, pestoval si ich a žil s nimi. „Myslím si, že je to v pohode. Všetko, čo som si vysníval, tak je, splnilo sa, aj moje očakávania. Je sloboda? Je. To je základný atribút. Ale kto vie? Možno za 20 rokov sa tu zídeme pri ďalšej revolúcii. Aj to sa môže stať,“ zamýšľa sa Kolář.
„November podľa mňa priniesol všetko, čo mal priniesť. Predsa každému rozumnému človeku musí byť jasné, že v tej paranoji a schizofrénii, v ktorej sme po 2. svetovej vojne vyrastali až do roku 1989, sa nedalo žiť. Ja som dnes šťastný a teším sa. Prišiel som si zaspomínať ale aj zapáliť sviečku a položiť kytičku našim kamarátom, ktorí už tu, žiaľ, nie sú – Lackovi Ševellovi, Pavlovi Sikovi, Pavlovi Csáderovi, Dušanovi Lencimu a nášmu veľkému pomocníkovi a skvelému človeku – doktorovi Tury Nagyovi.“
Spontánny chaos
K zakladajúcim členom VPN v Nitre patrí aj Jaroslav Košš. „Historicky dôležitý moment vidím v tom, že sme mali kontakt a prepojili sme sa na Bratislavu, vedeli sme, kde „je sever“ a čo sa tam deje. Boli sme potom akční v zmysle regiónu, neriešili sme „budajky“ a podobné veci, ale regionálne problémy,“ spomína Jaroslav Košš.
„Koordinačný výbor VPN sídlil dole v divadelnom klube a my sme napríklad spolu s architektmi riešili, čo s budovou okresného národného výboru, dnes mestského úradu. Dať sem nemocnicu, dom kultúry alebo centrum európskych štúdií, keď chceme ísť do Európy? To bolo krásne, úžasné idealistické vzopnutie revolučnej sily. Keď sme do tej budovy vošli, bola prázdna, aj keď bola pracovná doba, všetci úradníci a funkcionári z nej zdrhli. Veď bola revolúcia. Bol tam len správca budovy – malý slušný, úctivý človiečik, ktorý nám len oznámil, že „nikto tu nie je“.
Takéto a podobné nadšenecké veci tej doby súviseli podľa Košša najmä s budúcnosťou regiónu, aj keď aktéri Novembra mali už myšlienky presahujúce nitrianske prostredie. „Už nám nikto nediktoval, čo môžeme, čo nie. Vzniklo tu také vákuum a v ňom neskôr narastali tie veľké, až preexponované idey, z ktorých mnohé boli dobré a zaujímavé, no nerealizovateľné, pretože sprievodným javom situácie bol živelný chaos,“ pokračuje Košš.
„Každým dňom bolo všetko inak, čo bolo prirodzené. Nebolo to nikým a nijako dirigované. Dialo sa veľa spontánnych vecí, ktoré vychádzali z davu, z ulice. Nevedelo sa, čo bude na druhý deň, mnohí sa správali ako neriadené strely. Veľa ľudí rôznych razení zrazu zistilo, že majú energiu slobodne sa vyjadriť. A čo je dôležité, odmietli sme násilie, rabovanie, lynčovanie „súdruhov“, aj keď ojedinele k násilnostiam dochádzalo. Ale ľudí sme na kandelábre – ako v 50. rokoch v Maďarsku – nevešali.“
Revolučné časy prirovnal Košš k evolúcii v prírode, ktorá si vyberá to vitálne, čo prežije. „Keď si ale spomeniem, ktorí ľudia potom v druhej-tretej vlne nastúpili ako VPN-kári a tvárili sa, že zodrali aspoň tri zväzky kľúčov, ako tam štrngali, musel som sa smiať. V živote som ich nevidel. Ale tak to, bohužiaľ, funguje..."
Po stretnutí na pešej sa pamätníci Novembra vybrali do Kinoklubu Tatra na premietanie dokumentov Paralelné životy očami tajnej polície. Večer ukončili v Trafačke, kde sa konali diskusie, výstava a premietanie fotografií.
