Zmyslom jej veršovaných príbehov je, aby si deti všímali živú prírodu a naučili sa ju chrániť.
NITRA. V krajskej knižnici sa s tretiakmi zo ZŠ sv. Svorada a Benedikta stretla Drahomíra Pechočiaková. Nitrianska autorka poézie, prózy, odborných článkov, recenzií a zostavovateľka zborníkov má na konte desať básnických zbierok, poviedky a ďalšie tituly, spolu takmer 30 kníh.
Musí tam byť duchovno
Kde berie k tvorbe inšpiráciu? „Vychádza to zo mňa samotnej, ale inšpiráciu hľadám aj v dielach našich slovenských klasikov. Je jedno, či písali voľným či viazaným veršom, ale musí tam byť duchovno, to ma oslovuje,“ vraví Drahomíra Pechočiaková.
Píše, keď si chce oddýchnuť, a najradšej veršované príbehy pre deti. „Mám toho doma veľa, len viete, ako sa dnes knihy ťažko vydávajú, pokiaľ nie sú bohato ilustrované, v tvrdom obale a podobne. To je nákladná záležitosť a to si ja nemôžem dovoliť,“ konštatuje autorka. „Preto som robila také knižočky, aké som robila, ale už som prestala aj s tým a v zásuvkách sa mi to opäť kopí.“
Ako spisovateľka vraví, svojou tvorbou chce deti vrátiť trochu 'späť na zem'. Stále narábajú s virtuálnou realitou, ktorá im v podstate veľa neprináša. „Zmyslom mojich veršovaných príbehov je, aby si deti všímali živú prírodu okolo seba, ktorej sme súčasťou, aby sa ju naučili poznávať, mať rady a chrániť.“
V tvorbe Nitrianky sú teda najmä motívy prírody – stromy, zvieratá, ale aj rodina, napríklad ku knihe O dvoch sestrách ju inšpirovali vnučky. „Mnohé sú to skutočné zveršované príbehy z mojej mladosti, ktoré, myslím si, majú čo povedať aj dnešným deťom, aby neboli k prírode a všetkému živému necitlivé. Aby vedeli, že ak si to všetko budeme chrániť, tak sa nám to neskôr vráti.“
Príklad v rodine
Pritiahnuť dnešné deti ku knihám nie je podľa poetky jednoduché. Ľahšie to môže byť v rodinách, v ktorých sú knihy a čítanie neoddeliteľnou súčasťou života.
„Musím povedať, že všetci moji vnuci sú knihomoli, majú to z rodiny. Ale viete, dnes majú rodičia na deti málo času, je taká rýchla doba. No na druhej strane, tradíciou v rodinách bývali veľké knižnice. Vyrastala som v učiteľskej rodine, takže to bolo u nás samozrejmé, potom aj v mojej rodine aj v rodinách mojich detí. Takže niet sa čo čudovať, že čítanie majú moji vnuci v krvi už odmala. Môj najstarší vnuk vyštudoval v Anglicku, momentálne je v Kórei. Teraz sa k mnohým veciam v knihách vracia, vie ich oceniť a keďže je ďaleko, ešte viac si váži svoje rodisko a tie základy, ktoré dostal už v detstve,“ dodáva spisovateľka.
V najbližšej dobe plánuje vydať knihu recenzií diel rôznych autorov – dosť ich je aj z nášho regiónu, takže publikácia poslúži tiež ako učebný materiál.
