NITRA. Filmár, dokumentarista, dobrodruh a predovšetkým cestovateľ, ktorý má planétu pochodenú krížom-krážom. Pavol Barabáš vystúpil v Nitre na nedávnom festivale Vysoké hory Nitra. Prvý raz v deväťročnej histórii festivalu prišiel v hlavný deň podujatia.
Barabáš patril k magnetom festivalu, na jeho rozprávanie boli zvedavé stovky ľudí. Diváci sledovali zostrih krátkych videí z jeho ciest, videli aj Barabášov film Polárnik o Petrovi Valušiakovi, ktorý má za sebou zhruba dve desiatky výprav do polárnych oblastí sveta.
Za žiadnu cenu nevnucovať to svoje
V jednom zo svojich filmov zachytil Pavol Barabáš život a zvyky najmenších ľudí na planéte - Pygmejov. Za civilizáciou nepoškvrnenými ľuďmi sa vypravil do útrob džungle. "Keď idete k nejakému kmeňu alebo kultúre, musíte zabudnúť na to, že pochádzate zo Západu. Nič im nesmiete vnucovať ani ukazovať. Tých ľudí si treba vážiť za to, že sa vyznajú vo svojom prostredí a dokážu v ňom uživiť rodinu," odpovedal na otázku diváka, ktorý bol zvedavý, čo naučil Pygmejov. Jeden z našich najskúsenejších cestovateľov vyznáva zásadu, že kdekoľvek človek príde, nikto po jeho odchode nesmie zistiť, že tam bol.
Domorodcom treba tiež preukázať patričnú úctu. Cestovateľ odporúča okoštovať všetko, čo núkajú, aby ste hostiteľov náhodou neurazili. Aj ak by to mali byť potkany plnené červami, aké mu servírovali na Novej Guinei. "Nakoniec zistíte, že potkan chutí ako králik, takže sa to celkom dalo," priznal so smiechom. Upozornil však, že Nová Guinea môže byť pre návštevníkov hop alebo trop. "Spúšťate tam rad udalostí, ktoré sa stanú, keď niekam prichádzate. Keď prídete do nejakej dediny a narodí sa tam dieťa, tak vás oslavujú. Ak ale niekto ochorie alebo zomrie, tak vás potrestajú, lebo ste prinieslo zlo. A tým, že sú ľudožrúti, tak majú jednoduché postupy ako na to," hovorí cestovateľ o niektorých kmeňoch.
Následok takéhoto prístupu je ten, že miestni sa boja cestovať aj do susednej dediny. V ďalekej krajine sa tak uchovalo množstvo pôvodných kmeňových jazykov. "Je tma najväčšia jazyková diverzita na svete."
Kaňon, ktorý zlezie jedna skupina ročne
Čiarku si dokumentarista môže urobiť aj za expedíciou do najnebezpečnejšieho kaňonu sveta. Trou de Fer sa voľne prekladá ako Železná diera. Divoké prepadlisko sa schováva hlboko v sopečných horách tropického ostrova Réunion, ktorý sa nachádza v Indickom oceáne pri Madagaskare. Kaňon vyzerá ako veľký lievik. Na jeho vrchole je močiar nasiaknutý vodou a z neho steká do hlbín päť vodopádov naplnených hektolitrami hučiacej vody.
Kaňon dráždi dobrodruhov, patrí však k najnebezpečnejším miestam na svete. Pre výdatné a často aj nečakané zrážky sú skaly kaňonu neuveriteľné klzké a často aj pouvoľňované. V Trou de Fer zahynulo už množstvo ľudí - buď pri pádoch alebo preto, že hoci sa im prírodný úkaz podarilo zliezť, naspäť vyliezť nedokázali. Odhaduje sa, že kaňon prejde nanajvýš jedna expedícia ročne. Tej Barabášovej sa to podarilo.
"Keď som tam prišiel, tak som si hovoril, že keď toto prežijem, už v živote nikam nepôjdem. Človek má ale slabú pamäť," zažartoval Barabáš. No pre fanúšikov jeho cestovateľských filmov sú Barabášove zlyhania pamäte viac než vítané.
