U kmeňa Surmov zažil cestovateľ priam návrat do praveku. Pri hrdých, bojovných domorodcoch treba byť v strehu – jedna nesprávna reakcia vás môže stáť život.
NITRA. Cestovateľ Matúš Sirota prebrázdil nejeden svetadiel a krajinu, najhlbšie zážitky v ňom však zanechala Afrika, jej ľudia a príroda. Po čiernom kontinente intenzívne cestuje posledných sedem rokov. Prvou veľkou výpravou bola v roku 2007 sedemmesačná expedícia s Henrichom Krejčom cez trinásť afrických štátov, z ktorej vznikol dokumentárny seriál. Potom sa zúčastnil ďalších ciest s viacerými cestovateľmi – napríklad s Ivanom Bulíkom či Pavlom Barabášom. V rokoch 2011-2013 robil sprievodcu na safari v národných parkoch v Keni, Tanzánii, Južnej Afrike, Botswane a Namíbii.
Na safari s fotoaparátom
Matúš Sirota je rodákom z Bratislavy, ale usadil sa pri Banskej Štiavnici. Milovník prírody, ktorý vyštudoval lesnícku fakultu, sa so svojimi zážitkami podelil na besede v nitrianskej Trafačke. Neobyčajne pútavé rozprávanie doplnil premietaním fotografií zo svojich expedícií.
Dlhší čas strávil najmä v Južnej Afrike a Namíbii. V oboch krajinách žil zhruba po jednom roku, pričom sa z nich ako zo základní premiestňoval za prácou do susedných štátov. „Robil som sprievodcu a bol som aj členom expedícií. Ako sprievodca som chodil s turistami po najkrajších afrických parkoch ako je Krugerov park, Chobe, Etosha, Masai Mara. Bol som sprievodcom a šoférom v jednej osobe – vyhľadával som divo žijúce zvieratá, kvôli ktorým sem turisti vlastne prišli,“ vraví Matúš Sirota.
Na sprievodcu sa vypracoval postupne. Na cestovateľských výpravách sa vždy živo zaujímal o tamojšie obyvateľstvo, domácu flóru i faunu, o čom svedčí aj množstvo fotografií a dokumentov.
„Keď hovoríme safari, myslíme to fotografické, nie lovecké. Africké národné parky majú rozlohu tretiny až polovice Slovenska a žijú v nich prísne chránené divé zvieratá ako slony, nosorožce, veľké druhy antilop, žirafy, zebry, predátory ako levy, leopardy, gepardy a iné,“ vysvetľuje sprievodca.
„Africké krajiny sú rozdelené na dve skupiny. V jednej z nich sú také, v ktorých je prísne zakázaný akýkoľvek športový lov, napríklad v Keni. Keď tu niekoho nájdu s puškou v ruke, okamžite ide „sedieť“. A v druhej skupine štátov je lov povolený v súkromných rezerváciách, týka sa to trebárs Južnej Afriky a Namíbie.“
Naháňal ich veľký slon
Matúš Sirota sa pohyboval v parkoch Botswany, Namíbie, Južnej Afriky, Kene a Tanzánie, kde v divočine prežíva väčšina veľkých afrických zvierat. Jeho úlohou ako sprievodcu bolo zaistiť bezpečnosť turistov, ktorí si zvieratá z primeranej vzdialenosti fotografovali.
„Pri slonoch sa napríklad často stáva, že veľký samec máva protektívne nálady a tam treba reagovať naozaj veľmi rýchlo a zmiznúť radšej preč. Na pešie safari sa chodí málokedy, treba mať pri sebe streľné zbrane a v prípade potreby strieľať do vzduchu. V afrických parkoch sa chodí na safari v otvorených džípoch, z ktorých sa dá pohodlne obdivovať krása prírody. Ja vtedy zodpovedám za bezpečnosť turistov,“ pokračuje sprievodca.
„Hlavne pri predátoroch, slonoch či nosorožcoch musím vedieť odhadnúť ich správanie a zvážiť, nakoľko sa možno k nim priblížiť, kedy vypnúť motor, kedy nie. Neraz som krotil fotografický ošiaľ turistov, ktorí chceli mať aj napriek nebezpečenstvu čo najexkluzívnejšie zábery.“
Naposledy zažil Matúš Sirota nebezpečnú situáciu v v Krugerovom parku v Južnej Afrike. Spolu s turistami boli dosť blízko k sloniemu samcovi, ktorý si zo stromov oberal listy. Zrazu sa mu niečo znepáčilo, otočil sa a začať ich naháňať. „Už som ani nestačil otočiť auto, tak som len plnou rýchlosťou cúval. Najhoršie však bolo, že za nami bolo ďalšie auto a keby jeho šofér včas nezareagoval, mohlo to dopadnúť veľmi zle. Keby som bol s turistami mimo vozidla, je už po nás. Nakoniec si to slon, našťastie, rozmyslel a nechal nás tak. Stačilo mu, že nás len zahnal a ukázal nám, kto je tam pán.“
Muž riskoval, napadol ho lev
Levy podľa Matúša Sirotu väčšinou na autá neútočia, ale platí zásada, že ľudia musia byť úplne ticho. Keď šelmy nie sú nažrané a sú aktívne, čo je najmä neskoro v noci a zavčasu ráno, môžu byť nervóznejšie. „Vtedy nie je dobré vystrkovať z auta ruku s fotoaparátom, mohli by ste o ňu prísť. Najlepšie je fotiť, keď je teplejšie a vidieť na nich, že sú nažraté a oddychujú.“
Levy v parkoch sú na pohyb turistov zvyknuté, keď vidia auto, tvária sa, ako keby tam nebolo. „Mimo parkov to neplatí, lev môže byť vydesený, že vidí vozidlo a buď ujde alebo na vás zaútočí. Keď je práve čas lovenia, človeka berie ako veľmi ľahkú korisť. Ale to platí aj v parkoch – keď vystúpite z auta a lev nie je nažraný, skočí po vás. Stali sa také prípady,“ pokračuje cestovateľ. Nezažil ich síce osobne, ale počul o nich. Nedávno konkrétne o nešťastí v parku Chobe v Botswane.
„Stalo sa to asi týždeň predtým, ako som tam prišiel. Jeden starší muž vystúpil z auta 6 km od vchodu do parku, lebo s autom zapadol, a vybral sa po pomoc pešo k bráne. Nezostalo z neho nič. A to bol biely Juhoafričan, ktorý už nejaké skúsenosti mohol mať. Bol to zrejme nejaký skrat, precenil svoje možnosti a osudná chyba ho stála život.“
Kravským močom sa umývajú
Posledných sedem rokoch chodí Matúš Sirota už iba do Afriky, stále je tu čo objavovať a obdivovať. K najsilnejším momentnom z jeho ciest patrí návšteva pohraničnej oblasti medzi Etiópiou a Sudánom. „S mojím parťákom na cestách Ivanom Bulíkom sme mali obrovské šťastie – dostali sme hlboko do hôr ku kmeňom divokých Surmov,“ popisuje Matúš Sirota. „Keď som medzi nich prišiel, rozbúchalo sa mi srdce, a to som mal za sebou už 15 afrických krajín. Bolo to úžasné.“
Oblasť, v ktorej Surmovia žijú, uchvátila cestovateľa svojou majestátnou krásou a čistotou. „Je to ako návrat do praveku, skutočne silný zážitok Ľudia tu chodia nahí, pijú vodu z rieky, chovajú dobytok, ktorý ich živí mliekom, krvou a veľmi zriedkavo výnimočných prípadoch aj mäsom. Keď jedna žena z kmeňa veľmi ochorela, zabili kravu a urobili jej z mäsa liečivú polievku. Z tela kravy, ktorá je pre nich posvätná, nevyšlo nazmar nič – najväčšou pochúťkou boli pre miestnych ešte neumyté črevá. Trusom kráv sa natierajú, močom sa dokonca umývajú,“ popisuje cestovateľ.
Z civilizácie prevzali kalašnikovy
Surmov je len niekoľko tisíc. Je to veľmi bojovný kmeň, ktorý sa drží svojich tradícií. Ich územie mu patrí stovky rokov. „Treba byť pri nich opatrný, sú veľmi citliví na gestá, pohľady, reč... Nepustia si k sebe hocikoho. Jedna nesprávna reakcia vás môže stáť aj život, v tom lepšom prípade vás vyženú. Aj nám sa stalo, že na nás dvakrát mierili kalašnikovmi, ktoré sú tu azda jediným dokladom akého-takého kontaktu s civilizáciou. Pašované zbrane zo Sudánu si zabezpečili kvôli kmeňovým vojnám s nepriateľským domorodcami, ktorí už takúto výzbroj majú.“
V Afrike sa môžete dorozumieť francúzštinou alebo angličtinou. Počas výprav k domorodým kmeňom si Matúš Sirota robí také svoje slovníky ich základných pojmov, z jazyka Surmov už mal zapísaných asi 150 pojmov. „S domorodcami sme komunikovali mixom ich a slovenských slov, ale samozrejme, mali sme aj domorodého sprievodcu. Tento chlapec bol dokonca z kmeňa Surmov, v ktorom mal rodinu. Bol to taký ambiciózny typ, sám sa vybral do mesta a prácou si zarábal na štúdiá na strednej škole. Ovládal základy angličtiny a bol naším tlmočníkom. Z hľadiska bezpečnosti sme v tíme mali aj ozbrojeného človeka. Predsa len, išli sme k ľuďom, ktorí sú takmer bez kontaktu s civilizáciou a človek je tu odkázaný sám na seba.“
Africké Vianoce pri 40°C
V Afrike prežil cestovateľ aj naše najkrajšie sviatky, a nie raz. Tu však mali celkom inú príchuť. „Vianoce sú tu, samozrejme, iné, ako ich poznáme u nás. Už len tým, že sú tu bez snehu a s dennými horúčavami aj 40°C. Žije tu veľa kresťanov, ale tradície, aké v tento sviatok dodržiavame my, nepoznajú. Bolo to skôr také večerné posedenie s priateľmi a ich rodinou. Grilovali sme vonku nejaké mäsko, po večeri sme išli do kostola, potom sme si dali nejaké pivečko a tak. Prežili sme príjemný, teplý večer, ale nemalo to rozhodne takú atmosféru ako Vianoce u nás,“ vraví cestovateľ. „Silvester oslavujú tiež, ten je dosť podobný ako u nás. Ohňostroje a rôzne sprievody bývajú vo väčších mestách, v divočine, samozrejme, nie.“
Etiópia: Matúš Sirota ide k Surmom.
Hrdá surmská žena. Čím väčšiu ozdobu má, tým je váženejšia. FOTKY: IVAN BULÍK
V Západnej Afrike navštívil cestovateľ kmeň Dogonov.
Lev v národnom parku Chobe v Botswane.
V Botswane žije takmer štvrtina všetkých slonov Afriky.
Juhoafrická republika: najohrozenejšie zviera Afriky je nosorožec. FOTKY: MATÚŠ SIROTA
