KOMJATICE. Je piatok večer a v kultúrnom dome v Komjaticiach to vyzerá ako v pánskom klube. Okolo pospájaných stolov sedí šestnásť mužov. Dvojmetrový tridsiatnik v športovej mikine, ružovom tričku a v obtiahnutých rifliach, starší zamyslený pán s plešinkou vo vyťahanom svetríku aj nenápadný šťúply kňaz v jednofarebnom tmavom pulóvri a decenťáckych čiernych nohaviciach. Nezdá sa, že skupina tak veľmi odlišných chlapcov, mužov, starcov, môže mať niečo spoločné. A predsa. Všetci sú alkoholici, ktorí našli silu poraziť nielen pliagu ľudstva, ale prekonali aj samých seba. Stretávajú sa pravidelne v jednej zo skupín Anonymných alkoholikov. Vedia jedno - ak by toto zoskupenie neexistovalo, nikdy sa nepozviechajú a z dna, na ktoré ich tvrdo zrazila pijatika, nevstanú. Muži, ktorí sa pred vstupom do Anonymných alkoholikov ani navzájom nepoznali, teraz o sebe vedia viac, ako ich najbližší kamaráti.
Ženy sú medzi mužmi len dve. Ponúknu kávu a zákusky, do debát sa však nezapoja. Len ticho sedia pri svojich mužoch a načúvajú otrasným príbehom. Všetko to počuli zrejme už stokrát, jedno rozprávanie ako keby kopírovalo druhé. Spovede mužov mrazia zakaždým. Nepretekajú sa v rétorických cvičeniach, nesúťažia, kto mal horší život, nevyťahujú otrasnejšie a šokujúcejšie príhody. Sú tu takí, čo mali problémy s alkoholom iba pár rokov, zato to boli intenzívne prepité a premrhané roky. Ale nájdu sa aj chlapi, čo pili desaťročia. Rovnako je to so snahou abstinovať. Niekto sa bez alkoholu drží pár mesiacov, ďalší nepije už dve desiatky rokov. V oboch prípadoch si ale alkoholici vážia každý jeden deň, ktorý dokázali ostať triezvi.
Ľahký prechod fázami a úplné dno
Peklom si prešli všetci. V ich príbehoch sa nájde veľa podobného a rovnako veľa odlišného. Základná schéma je zhruba rovnaká. Chlapec, ktorý začne popíjať s kamarátmi ešte počas školy. Čím ďalej od rodiny a čím menej kontrolovaný, tým lepšie. Alebo horšie, keď sa na to hľadí s odstupom času. Internáty a ožranské orgie na nich sú živnou pôdou pre začiatok pekla. Po škole práca, množstvo služobných ciest či firemných podujatí, na ktorých človek akosi podvedome cíti, že piť sa musí. Občas nejaká tá brzda v podobe manželky, ktorá sa svojho chlapa snaží zastaviť v seba deštrukcii či v podobe narodenia prvého dieťaťa. No potom znova a znova a ešte raz a znova. Osláviť treba to, zapiť tamto, pripiť si s týmto. No kým kolegovia a spoluparťáci v pití sa zdvihnú a odchádzajú domov pred polnocou, tí menej šťastní ťahajú do štvrtej rána.
Anonymní alkoholici sa zhodujú v dvoch veciach. Prechod medzi bezstarostným pitím pre zábavu a ťažkým alkoholizmom si nejako nevšimli. Z jednej fázy do druhej prešli akosi plynulo, bezbolestne. Svoje pitie nevnímali ako problém a ak im to takto tvrdo niekto fľochol do tváre, presviedčali jeho a hlavne seba, že sa mýli. Hľadali si dôvody a ospravedlnenia. Piť sa musí, lebo to robí každý. Piť mám v pracovnej náplni, nemôžem predsa odmietnuť pohárik od obchodného partnera. Druhá vec, na ktorej medzi mužmi s alkoholickou minulosťou panuje zhoda je to, že každý, kto prepadne alkoholu, sa musí dostať až na absolútne dno. Kým tam nie je, nenájde v sebe silu, aby sa z bahna vyhrabal a začal triezvy život. Pritom pre každého je dnom niečo iné. Jeden sa na dno dostane, keď ho opustí manželka, pre ďalšieho je dnom výpoveď z práce, pre iného náhle zdravotné problémy spojené s hospitalizáciou.
Šok: 26-ročný abstinuje už 9 rokov
Spovede mužov začínajú rovnako. Vždy, keď vstupujú do debaty, povedia: "Ahojte, volám sa Jano a som alkoholik." Odpoveď je stručná: "Ahoj, Jano." Frázu hovoria úplne mechanicky, bez emócií, podvedome. Pritom je absolútne kľúčovou vecou pre vstup do Anonymných alkoholikov. Kým si alkoholik neprizná sám pred sebou, že má problém s pitím, pomôcť sa mu nedá.
Predsedajúci miestnej skupiny Anonymných alkoholikov povie, aká je téma dnešného stretnutia. Na ňu potom postupne reagujú všetci muži. Držia sa pravidiel, ktoré sú platné pre diskusie Anonymných alkoholikov po celom svete. Jedno z nich hovorí, že každý z účastníkov stretnutia rozpráva iba o vlastných zážitkoch a skúsenostiach.
Muži reagujú svojsky, podľa svojej nátury a temperamentu. Pri rozprávaní prudko gestikulujú, žiadajú prikývnutie, spätnú väzbu, hovoria zanietene, intonačne skáču, zasmejú sa. Býva to aj opačne - zahľadia sa niekam do diaľky, hypnotizujú stenu, nevnímajú nikoho z pätnástich kolegov a monotónnym hlasom sa prihovárajú tácke na stole.
Aj tým najtvrdším chlapom sa pri rozprávaní o sebe a svojom probléme tisnú do oči slzy. Príbehy sú to ťažké, niekedy sotva uveriteľné. Predsedajúci napríklad spomenie, že v zahraničnej skupine Anonymných alkoholikov spoznal muža, ktorý má 26 rokov a už 9 rokov - čiže od svojich sedemnástich - abstinuje. Ťažko čo i len pomyslieť na to, kedy sa mladík po prvý raz opil.
Dvaja muži, dva pohnuté ľudské osudy
Martin je mladučký kňaz. Piť začal v šestnástich, keď mu zomrel otec. "Prebral som po ňom štafetu. Ešte pred pohrebom, keď sa chodili lúčiť, zasadala rodinná rada a preberala, čo bude. Otvoril som si fľaše, čo doniesli a pomaličky ich vycuciaval. Tak som začal. Dodnes neviem prečo, to sú otázky, ktoré sa nedajú zodpovedať," povedal kňaz.
Piť pokračoval aj po skončení školy, keď robil učiteľa. Postupne si to všimli kolegovia, Martin ale nedokázal prestať. Prišiel o prácu a aby sa nejako uživil, musel ísť robiť manuálne. "Ťažko som to znášal, bral som to ako obrovské poníženie, že s vysokoškolským vzdelaním robím na stavbe," hovorí.
Dostal sa na protialkoholické liečenie, ktoré v tom čase vnímal ako niečo, čo mu nadobro potupujúcim spôsobom pošramotí meno. Dokonca viac ako fakt, že je alkoholik. Na liečení sa stretol s Anonymnými alkoholikmi. "Páči sa mi, že mnohí z nich neboli na liečení a dokážu dlhé roky abstinovať. Aj u mňa to je už presne rok, čo nepijem. Ak by som ostal piť, s najväčšou pravdepodobnosťou nemám rodinu, nemám doktorát a nebol by som kňazom."
Stanovi sa darilo, bol z neho úspešný podnikateľ. Bol za vodou, mal dom, drahé autá, veľa peňazí, ženy. Až sa raz zaľúbil. Keď ho nechala milenka, nezvládal to a začal piť. Jeho dno prišlo, keď postupne pochoval dvoch priateľov. Vtedy aj on zatúžil skoncovať, no nie s alkoholom, ale s pobabraným životom. "Na ich pohrebe všetci rozprávali, akí boli dobrí - nehovorilo sa tam o nich ako o ožranoch. V chorej hlave som si povedal, že toto je dobré, že takto by ľudia mali aj o mne hovoriť. Tak som si pripravil drahý alkohol, lebo som naň mal. Do domu som si dovliekol celé debničky kvalitnej whiskey a koňaku - nebudem sa predsa zabíjať borovičkou."
Nepodarilo sa mu zabiť sa, hoci sa statočne usiloval prepiť sa až k smrti. Že je zle si uvedomil, keď už nedokázal ani z postele vstať. Aj Stana zachránili Anonymní alkoholici. Následky tvrdého alkoholizmu si ale inteligentný chlap s cynickým zmyslom pre humor nesie dodnes. Máva napríklad výpadky pamäte. "Cítim obrovskú vďaku, že niekedy v Amerike si dvaja ožrani povedali, že vymyslia Anonymných alkoholikov a takto sa z toho skúsia dostať. Pomohli tým aj mne."
Anonymní alkoholici
Program zotavovania z alkoholu vznikol v americkom štáte Ohio v roku 1935.
Spoločenstvo založili burzový maklér Bill a chirurg Bob. Obaja muži boli beznádejní alkoholici mnohokrát hospitalizovaní a liečení v nemocniciach a sanatóriách, no bez výsledku. Zistili, že vzájomným pôsobením jeden na druhého sa dokážu udržiavať triezvymi. Vytvorili malú skupinku alkoholikov, ktorí chceli so svojou závislosťou skoncovať.
Dnes fungujú Anonymní alkoholici v 150 štátoch sveta, po celom svete majú viac ako dva milióny členov, ktorí sú združení v približne 100-tisíc skupinách.
Jedinou podmienkou členstva je túžba prestať piť. Nie sú spájaní so žiadnou sektou či náboženstvom a v zásade nekomentujú spoločenské dianie ani nič mimo alkoholizmu, ktorý v rámci skupín rozoberajú no svojich pravidelne organizovaných stretnutiach. Ich metódy a filozofia nepredstavujú iba akúsi skupinovú terapiu, ale aj formovanie osobnosti vďaka pomoci iným bez toho, aby člen skupiny za túto pomoc čokoľvek očakával.
Tomáš Holúbek
