NITRA. Je vôbec najstarším človekom, aký v Nitre žije. Nielenže takmer nemá rovesníkov, ale pomreli už aj všetci jej súrodenci a kolegovia, s ktorými na pedagogickej fakulte učila.
Alžbeta Zsakayová oslávila necelý mesiac pred Vianocami neuveriteľných 102 rokov! Až takýto vysoký vek by jej ale netipoval snáď nik. Denne chodí peši do kostola, čo je trasa, ktorú bežný človek prejde tak za dvadsať minút. Keď sa jej na jej dlhé prechádzky na omšu pýtame, nechápe, čomu sa čudujeme. "Pešo idem, lebo nemám auto," zdôvodní prozaicky. Stodvaročnej Alžbete nerobia problémy schody ani pamäť - rezko zbehne zo svojho bytu na prvom poschodí, nezabudne, kedy omša začína a myslí aj na to, že treba za sebou zamknúť byt.
Noblesná dáma
Vo svojom byte nás víta ako pravá dáma. Oblečená vo vkusnom kostýme, ponúkne čaj aj vlastné koláče. Má noblesu a kultivované spôsoby starej školy. Je srdečná, úprimná a veselá. Počas rozhovoru sa niekoľkokrát zvučne rozosmeje. Vedie nás do obývačky, v ktorej má staré fotky a darčeky z nedávnych narodenín aj zo stovky, ktorú oslávila pred dvoma rokmi. Medzi nimi tróni obraz z čokolády, zastrája sa, že raz ho zje.
Žije sama, no je úplne sebestačná. Starenka si sama dokáže napiecť, poumývať riady, oprať či ožehliť! Od marca sa o ňu stará Zora Heiserová, ktorá jej trikrát týždenne chodí navariť a pomôcť s domácnosťou. Chválou na svoju zverenkyňu nešetrí. "Všetko si robí sama. Koľkokrát ma prekvapila, že aj do pračky naložila a bielizeň sama rozvešala. Dokiaľ som nechodila ja, aj si sama požehlila," hovorí Zora Heiserová.
Najstaršia Nitrianka svoju opatrovateľku neraz upozornila, aby v byte nerobila úplne všetko. "Zdôvodnila mi to tým, že ak všetko za ňu porobím, ona potom zlenivie," smeje sa pani Zora.
Lekárov stodvaročná žena často nevidí. Iba nedávno si u očnej vybavovala nové okuliare. Pri tej príležitosti sa zastavila u obvodnej. Lekárku iba pozdravila a išla si po svojom. Pani Zsakayová vidí len na jedno oko, okuliare nutne potrebovala, aby zvládala svoju životnú vášeň - čítanie kníh a časopisov.
A že je pravda aj to s pečením, dokladá pani Zora tanierom koláčikov, ktoré Alžbeta ukuchtila. Jednoduché, no chutné čajové pečivo. "Vie ma prekvapiť - minule som prišla a už mala zarobené cesto a zapnutú rúru," hovorí opatrovateľka.
Obľúbený macko skončil v peci
Najstaršia Nitrianka sa narodila 30. novembra 1912 v Prešove. Pochádza zo šiestich detí, ona bola druhá v poradí. Keď sa narodila Alžbetina sestra Gabika, rodina sa presťahovala do Bratislavy.
Bývali pri Dóme sv. Martina, v tej lokalite aj deti chodili do školy. Nežili žiadnym spoločenským životom, lebo mali málo peňazí. Otca, ktorý robil finančného úradníka, po Trianone prepustili, lebo nevedel po slovensky. Neskôr dostával iba veľmi malý dôchodok. Alžbeta sa dodnes čuduje, ako jej rodičia dokázali uživiť šesť detí, pretože celá rodina trela biedu. Mama však aj z mála dokázala uvariť veľmi dobre. Na Vianoce alebo narodeniny dostali všetky deti aj nejaké hračky.
Spomína si napríklad na macíka, ktorého dostal brat Pišta pod vianočným stromčekom. Keď ho zdvihol, macko začal bručať. Na to obdobie to bola prevratná hračka. Menšie deti sa hovoriaceho macka tak zľakli, že nechceli ani vianočnú večeru.
"Brat ho hodil pod stôl, vybehol z miestnosti a my za ním. Ani sme sa neopovážili priblížiť sa k nemu. Potom nám bola tá hračka taká milá, že každý z nás ju chcel. Pre najmladšieho brata to bola najmilšia hračka. Mamička musela macíkovi oči prišívať, stále mal niečo roztrhané. Neskôr z neho vypadávala slama, alebo čo bolo to, z čoho bol vyrobený. Takže mamička, keď bol brat v škole, hodila macka do ohňa. Brat za nim hádam tri dni plakal," spomína si žena na zážitok z Vianoc, ktorý sa odohral pred desiatkami rokov.
Podotýka, že napriek chudobným pomerom deti dostali všetko, čo bolo potrebné. "Otecko mal malý plat, ale rodičia sa nám snažili dať všetko - zvlášť, čo súviselo so školou, so vzdelaním, všetko sme dostali."
Stodvaročná Alžbeta žije už skoro štvrťstoročie sama. Napriek tomu nikdy nebola osamotená.
FOTO - TOMÁŠ HOLÚBEK
Ani výnimočná, ani sprostá
Všetky deti chodili do občianskej školy v Bratislave a museli sa veľmi dobre učiť, aby nemuseli platiť školné. Skromná Alžbeta sa ale za výnimočnú žiačku nepovažovala. " Nebola som výnimočná, ani sprostá, taká stredná," zhodnotí.
V roku 1927 sa prihlásila na pedagogickú školu, kde boli väčšinou chlapci a len dve dievčatá. Bola to vôbec prvá koedukovaná trieda v Bratislave. Chlapci však mladej Alžbete vôbec nebehali po rozume, jediné, na čo myslela bolo, aby sa učila čo najlepšie. Ani chlapci nemysleli na dvorenie s dievčatami. Zväčša to boli synovia učiteľov a peňazí na rande v cukrárničkách či nedajbože na založenie rodiny rozhodne nemali. Priateľské vzťahy na škole ale predsa len vznikli. Svedčí o tom niekoľko stretávok, ktoré žiaci z Alžbetinej triedy absolvovali. Na tú poslednú prišli už iba traja.
Po maturite začala Alžbeta učiť u mníšok. Potom si urobila odborné skúšky z matematiky, fyziky a hudobnej výchovy, aby mohla učiť aj v občianskych školách. Pred vojnou pochodila všetky dediny Žitného ostrova, v mnohých aj vyučovala. Veľmi sa musela usilovať, aby pochopila mentalitu tamojších ľudí, ktorí vedia byť tvrdohlaví a sú veľmi hrdí. Na kantorov sa dívali zvysoka, lebo učitelia boli chudobní. Alžbeta opovrhovanie niesla ťažko.
Požiadala o preloženie na Gemer, bola zvedavá na tamojšiu kultúru. V jednej z gemerských dediniek ostala nasledujúcich sedem rokov. Neskôr učila v občianskej škola v Želiezovciach. Tam už bola na pozícii vyššie postavenej učiteľky, vyslúžila si oslovenie urodzená pani učiteľka.
Po roku 1945, keď zatvorili maďarské školy, opatrovala Alžbeta dva roky deti jednej bratislavskej rodiny. V tom období sa z vojny vrátili jej bratia, jeden z nich bol postrelený. Pre maďarských učiteľov tu nebolo miesta. Po vojne Alžbeta ledva čakala, kedy bude môcť znovu učiť. A aj keď maďarské školy znovu otvorili, ju poslali učiť do slovenskej školy.
Veľmi sa bála, lebo ledva vedela po slovensky. Každý deň sa naučila naspamäť, čo povie žiakom. Zároveň s nimi sa učila aj Alžbeta - každý deň si robila úlohu, ktorú deťom zadala. Svoju prácu aj deti zo školy milovala ako svoje vlastné. Nevedela vystáť iba jednu vec - keď jej deti klamali.
Riaditeľ školy ju prijímal so slovami, že nevie, čo si s ňou počne, ale bol k nej veľmi trpezlivý, chápavý. Keď jej zomrel otec, Alžbete umožnil ostať doma, dokedy bude chcieť. Po roku jej povedal, že má všetku jeho úctu, lebo napriek tomu, že nerozpráva veľmi dobre po slovensky, deti vedia látku a aj si ju ako učiteľku vážia.
Pastiera kráv za šéfa nechcela
Učiteľka si získala až takú dôveru, že mala nabehnuté na post riaditeľky školy. Podmienkou však bol vstup do strany. Alžbeta to odmietla. Nedokázala sa preniesť cez to, že by jej rozkazoval stranícky káder, ktorý bol predtým pastierom kráv. Zo školy radšej odišla.
Učila v Gabčíkove a v Dunajskej Strede. Po štyridsiatke sa sama znovu stala študentkou. Nemala chuť zastupovať kolegov na vyučovaní po sobotách, preto sa radšej vrhla do štúdia. Prihlásila sa na Vysokú školu pedagogickú a v roku 1959 získala diplom z hudobnej výchovy. Do Nitry prišla učiť na pedagogickú fakultu. Pociťovala obavy z vyučovania dospelých, rýchlo ale zistila, že s vysokoškolskými študentmi si rozumie aj vo veciach mimo hudby. "Pedagóga nerobí iba to, čo vie odborne zo svojej oblasti, ale hlavne to, čo sa naučí zo života a či túto skúsenosť dokáže odovzdať svojim študentom," vyhlasuje stodvaročná žena.
Stále vyznáva názor, že učiť môže iba ten, kto má vzťah k deťom. "Ak ich nemá rád, nech si nájde iné zamestnanie a nerobí pedagóga. Láska k deťom je základ," hovorí žena, ktorá vyučovala pol storočia. Dnes už nežije nik, s kým na nitrianskej vysokej škole učiť začínala. Na škole však má stále kolegov, pretože vyučovala až do svojej sedemdesiatky.
V meste pod Zoborom žila s mamou a chorľavou sestrou Evou, o ktorú sa vzorne starala. Alžbeta ani Eva sa nikdy nevydali. Jedinou láskou v živote Alžbety ostala pedagogika a učenie.
O domácnosť sa starať nemusela, vždy varila mama. Alžbeta doopatrovala obe, aj svoju mamičku, aj chorľavejúcu sestru Evu. Tá zomrela v Mariánských Lázňích, do ktorých sa Alžbete podarilo získať poukážky. Svoju sestru nahovorila na kúpeľnú liečbu. Za jej smrť sa dlho obviňovala, dnes je však už so situáciou zmierená. Prišla na to, že človek je príliš malý na to, aby mohol riadiť svoj osud.
Svet patrí tým, čo sú mladí teraz
Najstaršia obyvateľka Nitry sa nikdy neskamarátila s modernou technikou, k mobilom alebo počítačom vzťah nemá. Podľa nej ale mladosť nie je o tom, že človek pozná všetky technické výdobytky, ale o zmýšľaní. A to má stodvaročná Alžbeta ako mladá žena.
Vždy sa cítila dobre v spoločnosti mladých ľudí. Asi aj preto, že sa celý život starala o mladších súrodencov. Uvedomuje si, že človek môže držať krok so svetom len vtedy, keď sa necíti byť múdrejší vekom, ale keď pozoruje a počúva mladých ľudí.
Na všetkých rodinných podujatiach a oslavách si vždy sadá medzi deti, lebo nemá rada spoločnosť starých ľudí, ktorí len nostalgicky spomínajú, aký bol svet lepší. Podľa pani Alžbety dnešný svet nie je horší, je len iný. Patrí tým, ktorí sú mladí teraz. "Aj pre nás boli najkrajšie roky tie, keď sme boli mladí my," hovorí starenka. A v dnešných mladých ľuďoch vidí seba kedysi.
Vianoce v rodine pani Alžbety boli skromné. Dodržiavali sa zvyky z východného Slovenska, odkiaľ pochádzala Alžbetina mama.
REPROFOTO - TOMÁŠ HOLÚBEK
