Erik Varga patrí medzi elitných strelcov. Za svoje úspechy vďačí podľa jeho slov najmä svojmu otcovi.
ŠAĽA. Keď sa rovesníci Erika Vargu v detstve zabávali, on tvrdo trénoval. Drinu a odriekanie zúročil, už ako 18-ročný získal titul majstra sveta v trape. Po dvadsiatich rokoch tento úspech zopakoval. Na jeseň tohto roka obhájil prvenstvo medzi elitou v španielskej Granade. Pre Slovensko tým dokonca vybojoval vôbec prvú miestenku na olympijské hry do Ria 2016.
FOTO: (ARCHÍV EV)
Kvaple ako terč
Zbrane už akosi patria k mužom v rodine Vargových. Všetci sú poľovníci, ktorých zaujala nielen streľba na zajace, ale aj na holuby. Tie asfaltové. Streľba na pohyblivý terč sa teda generačne dotkla aj Erika. Starý olympijský šport mu učaroval natoľko, že sa mu venuje celý život. Športu musel prispôsobiť aj svoju prácu, musel si vybrať takú, ktorá by mu trap tolerovala. Stal sa policajtom.
„Dedo s otcom ma brávali na preteky, kde som sa mohol zoznamovať s týmto športom. Bolo to pre mňa zaujímavé, ako aj to, keď otec čistil brokovnicu, rozložil ju na dve časti a mne dal ako 7-8-ročnému jej hlaveň, s ktorou som mohol pobehovať,“ spomína strelec.
Aby zistili, či v chlapcovi drieme talent, kúpili mu vzduchovku, ktorá je od brokovnice oveľa ľahšia. Mal sa najprv naučiť ňou mieriť a strieľať do statického terča. Tým bol pre Erika kúsok dreva, v zime využil aj kvaple na dome.
Prvý raz mohol Erik vystreliť na letiaci terč, keď mal asi desať-jedenásť rokov. Prvotné obavy vystriedalo vzrušenie.
„Hovorí sa, že keď raz niekto privonia k pušnému prachu, tak ho to chytí a to bol môj prípad. Vedel som, že toto chcem a budem robiť. Futbal, ktorý som dovtedy hrával, ma úplne prestal baviť,“ vraví dnes už 38-ročný úspešný športovec.
FOTO: ARCHÍV EV
Držiteľ svetového rekordu
Hoci rodák zo Šale patrí v súčasnosti medzi svetovú elitu, aj on začínal od piky, na dedinských súťažiach. Mal dvanásť. „Získal som na nich zručnosť, hoci my strieľame na 15 vrhačkovej strelnici, dedinské sú len na päť. Rozdiel je aj v tom, že tam sa postavíte na stanovisko a viete smer terča, u nás dostanete 2 ľavákov, 2 pravákov a 1 rovného z každého stanovišťa. Tých je päť .“
Ako tínedžer sa dostal do Tréningového strediska mladých, potom do Vrcholového strediska v Trnave. Talenty trénoval Braňo Slamka, s ktorým spolupracuje dodnes. Prvé zlato vybojovali ako družstvo na juniorských majstrovstvách Európy v 1992.
„Tento obrovský úspech bol pre mňa motiváciou a zároveň zadosťučinením, pretože zatiaľčo sa moji rovesníci zabávali, chodili na kúpaliská a zmrzliny, ja som mával týždenné sústredenia. Ale musel som drieť, lebo konkurencia vo svete bola vždy silná, hlavne môj ročník,“ vraví Erik.
O šesť rokov neskôr sa ako 18-ročný stal sám juniorským majstrom sveta. V Talianskom Miláne dosiahol 121 zo 125 možných bodov. V roku 1995 bol úspešným na Majstrovstvách Európy vo Fínsku. O rok neskôr strelil na Cypre nový svetový rekord.
FOTO: ARCHÍV EV
„V Trnave mi počas medzinárodných pretekov v juniorských disciplínach skoro jeden strelec z Poľska nechtiac ublížil. Stál vedľa mňa a ako zatváral pušku, strelil do obrubníka z kamienkov, ktoré mi strelili do tváre. Našťastie som skončil iba s pár škrabancami vďaka okuliarom. Na súťažiach sa stáva všeličo. U nás napríklad počas Majstrovstiev Slovenska vyberali farmári krumple, lebo strelnica je uprostred poľa.“
Otec vzorom
Prvú olympijskú miestenku si Erik vybojoval na pretekoch Svetového pohára v juhokórejskom Čangwone v roku 2007. Tento rok ju získal do Ria 2016 ako vôbec prvý strelec pre Slovensko. Podarilo sa mu to na jeseň v Granade, kde sa stal majstrom sveta v trape.
„Za výsledky mojej 25-ročnej kariéry vďačím otcovi Vojtovi, ktorý ma doviedol k tomuto športu. Popri štátnom trénerovi bol on tým mojím osobným, ktorý mi dával cenné rady a odovzdával svoje skúsenosti. Moje úspechy sú aj jeho.“
FOTO: ARCHÍV EV
Zaujímavosťou je, že syn s otcom si v súčasnosti navzájom konkurujú, niekedy sa im totiž podarí stretnúť sa na rovnakých závodoch. „Súperil som s ním už ako chlapec na kolotočiarskej strelnici o to, kto z nás zostrelí viac žuvačiek z paličiek.“
Kvalifikácia je už víťazstvom
Zostreliť 10-centimetrový farebný kotúč možno vyzerá jednoducho, ale podľa Erika si to vyžaduje stopercentne vycibrenú techniku a vysokú sústredenosť. Dosiahnuť tú prvú podmienku mu išlo pomerne rýchlo, získať tú druhú mu trvalo dvadsať rokov.
„Veľké preteky sa vyhrávajú hlavou. Zvíťazí ten, kto má pevnejšie nervy a kto sa vie dať do akej pohody,“ hovorí športovec, ktorému šťastie vraj nosí aj jeho syn. Christoferovu fotku má preto stále so sebou.
Snom Erika Vargu je priniesť domov cenný kov z olympiády.
„Tam je však ťažké vôbec dostať sa. Pre nás nestačí streliť len limit, ale musíme vyhrať buď európu, svet alebo pohár, a aj to vtedy, keď dávajú tie miestenky. Čiže už len kvalifikovať sa na olympiádu je jedno veľké víťazstvo, ďalší boj je cesta do finále a potom samotné finále.“
FOTO: (LAZ)
Na to, aby bol Erik stále fit, musí si kondíciu udržiavať aj pravidelnými sústredeniami. Po novom chodieva pred sezónou do Kataru. Vo februári je v emiráte na Arabskom poloostrove príjemných 22 stupňov. Takéto ideálne podmienky nemávali športovci vždy, kedysi trénovali na strelnici vo Zvolene, kde bol meter a pol snehu a mínus desať.
„Podmienky sa menia a určite budú na inej úrovni, keď vyrastie môj syn. Zatiaľ nevieme, či chce byť strelcom, ale ak sa ním stane, budem rád, ak nie, nevadí, hlavne, aby bol v živote spokojný.“
So synom Christoferom. FOTO: ARCHÍV EV
