NITRA. Mestský doručovateľ Peter Pócsik píše knihu. Opisuje v nej aj veci, ktoré zažil počas doručovania pošty. Po Nitre ju roznáša už osem rokov, na rozdiel od klasických poštárov až do dvadsiatej večer.
Denne prejde desať až pätnásť kilometrov, bez ohľadu na počasie. „V prvom rade ide o prácu s ľuďmi, a tá je ťažká,“ hovorí Peter.
Kedy knihu dokončí, ešte nevie. Postavy v nej budú, samozrejme, anonymné.
Babety sa neosvedčili
„Mesačne prejdem 200-300 kilometrov. Raz mi kolega požičal krokomer. Bolo to v stredu, keď je na mestskom úrade dlhý deň - prístroj mi napočítal 38-tisíc krokov,“ spomína si Peter. Keď sa vracal z terénu, už ledva prepletal nohami.
Istý čas radnica poskytla svojim doručovateľom babety, no neosvedčili sa. Dnes ich majú mestskí policajti.
„S poštou ideme od vchodu do vchodu. Keby som mal babetu, nič iné by som nerobil, len ju preparkovával a zamykal,“ vysvetľuje Peter, ktorý využíva mestskú autobusovú dopravu.
Keď začínal, kúpil si topánky za priemernú cenu. Boleli ho nohy, obuv mu opakovane premokla a asi po troch týždňoch sa odtrhla podrážka, držala len pri prstoch.
„Domov som išiel tak, že som nohu ťahal po zemi za sebou. V známom obchode mi však nechceli uznať reklamáciu.“
Odvtedy si Peter kupuje kvalitnejšie topánky: „Jeden pár mi vydrží približne pol roka, potom už má zodratú podrážku.“
Adresa sedela, mesto nie
Poštu doručuje za každého počasia. „Najhoršie sú horúčavy, treba dávať pozor na pitný režim. Nie je to ľahké napríklad ani pri silnom vetre a daždi, keď vám vyvracia dáždnik.“
Už sa mu stalo, že sa musel ísť zohriať do obchodného centra, pretože bol do nitky premočený.
Mestským doručovateľom sťažujú prácu najmä neoznačené zvončeky a schránky, ale aj staré a nezmenené adresy. „Takmer každý deň natrafím na niekoho, kto na danej adrese už nebýva, alebo sa tam nezdržiava - niekedy aj 15-20 rokov,“ hovorí Peter Pócsik.
Niekedy si ľudia odmietnu od mestského doručovateľa prevziať poštu, pretože chcú naťahovať čas. Je pre nich výhodnejšie, ak je doporučená zásielka uložená niekoľko dní na pošte.
Peter zažil aj kuriózny prípad, keď manželom priniesol zásielku a oni tvrdili, že je určená niekomu inému: „Sedelo meno, ulica aj číslo vchodu, ale mesto nie.“
Ušetria desaťtisíce
S nápadom, aby malo mesto vlastnú doručovateľskú službu, prišiel v roku 2003 Jozef Korec, vtedajší vedúci oddelenia prvého kontaktu s občanom. Zo začiatku dokonca roznášal niektoré zásielky on sám. Od Nitry sa neskôr inšpirovali viaceré samosprávy.
Dvaja mestskí doručovatelia ušetria mestu na poštovnom vyše 33-tisíc eur za rok. Nosia najmä doporučené zásielky, veľa ich je zo stavebného úradu. Peniaze nedoručujú, ani ich nevyberajú.
Pred časom sa hovorilo, že doručovateľov možno oblečú do služobných uniforiem. Zatiaľ chodia v civile, mesto im kupuje tašky a prispieva na ošatenie, letné a zimné topánky a okuliare.
K povinnej výbave patrí služobný preukaz aj slzný plyn. Jeden doručovateľ ho raz musel použiť proti útočiacemu psovi.
