NITRA. Všetko o žene. Takto príznačne svoju výstavu nazvala neprofesionálna maliarka Henrieta Ďurovová. Jej diela môžete do 1. apríla vidieť v nitrianskej synagóge.
Väčšina z nich je na výstavu zapožičaná, keďže už zmenili majiteľa. Je tu napríklad obraz, ktorý dostal spevák Kuly ako svadobný dar.
Ruže sú nekonečno
Výstava je v poradí jej šiestou samostatnou, okrem toho sa prezentuje aj ako členka neformálneho združenia výtvarníčok BodG/2014. „Výstava ponúka 17 obrazov, všetky sú skoro výhradne s tematikou ruží - teda všetko o Eve,“ hovorí Henrieta Ďurovová. „Ide o kombinovanú techniku, obrazy so štruktúrou, a sú tu aj typické asambláže, ktoré sú mojou srdcovou záležitosťou.“
Ruža pre výtvarníčku symbolizuje ženskosť so všetkým, čo k nej patrí. Prostredníctvom nej sa snaží vyjadriť minulosť, prítomnosť i budúcnosť. „Ruže maľuje hádam každý, preto boli od začiatku mojou absolútnou výzvou - urobiť ich tak, aby boli iné, než ako sme štandardne zvyknutí. Sú zjednodušené, štylizované, doslova zapĺňajú priestor, ktorý ma obraze nemá začiatok ani koniec. Ruže sú nekonečno,“ vraví maliarka.
Na výstave majú miesto aj jej klasické olejomaľby - Ženy s pokušením a Symbol jablka. „Sú to dve ženy úplne odlišné, jedna inšpirovaná módnym fotografom Paolom Robersim a druhá je zamyslením nad všetkým, čím my, ženy prechádzame počas života, a najmä láskou.“
Ako autorka vraví, neskutočne ju lákajú spomínané asambláže, technicky jej je to veľmi blízke, takže touto cestou sa chce posúvať aj ďalej. „Osobne sa mi páči štylizované dekoratívne umenie, veľké plochy, aj preto robím veľkoplošné obrazy, tie najväčšie zatiaľ mali 2 x 1,5 metra. Každý z nich už má svoje miesto u mojich priateľov. Rovnako ako hlinené sošky, ktoré vypaľujem pilinami v hlbokej jame uprostred záhrady, je to rituál.“
Študentkou na staré kolená
Henrieta je novinárka. „Tou aj zostanem, dúfam, slovo je len slovo. A to ma práve pri maľovaní inšpiruje. Nikdy som maľbu neštudovala, študentkou som sa stala až na staré kolená –navštevujem strednú umeleckú školu v Topoľčanoch. A závidím tým mladým, čo všetko majú ešte pred sebou,“ vraví výtvarníčka.
Jej ako prijímateľke umenia sa páči veľa vecí, ktoré ju nejakým spôsobom oslovia. „Napríklad obrazy Damiena Hirsta, Georgie O'Keeffeovej, či veľmi zaujímavého amerického umelca Armana. A čo sa týka Slovenska, aj tu sa nájde veľa nádherných vecí. Fascinujúca je pre mňa tvorba galandovca Rudolfa Krivoša a doslova ma vie očariť výtvarná poézia Kataríny Vavrovej či Nitrana Karola Felixa.“
Má radšej spoločné výstavy
Hoci má autorka za sebou niekoľko samostatných výstav, v tejto pozícii sa vraj necíti dobre. „Nie je mojím cieľom vystavovať, ten, kto chce, si cestu ku mne nájde. Treba na to aj dávku exibicionizmu, o to radšej mám spoločné výstavy nášho babského združenia,“ vraví Henrieta. „Moje obrazy možno vidieť v galériách v Bratislave, Prahe aj vo Viedni. Cestu si našli aj za hranice Slovenska, najďalej sú asi v Saudskej Arábii. Nie som obchodník, ale napriek tomu ma poteší, ak si za obraz dokážem znova kúpiť kvalitné farby.“
Ruže odkazujú k Deep Purple
Podľa kurátorky Aleny Smieškovej sa Henrieta Ďurovová predstavuje ako brilantná pozorovateľka vecí a diania okolo seba. „Dnes k nám prehovára obrazmi, ktoré vybrala špeciálne pre priestor synagógy. Nie je náhodné, že symbolika jej diel rezonuje s výstavným geniom loci. Ruža má významné miesto v duchovnej literatúre židovského národa,“ hovorí Smiešková.
„Obraz „ruža medzi tŕním“, ktorým milenec opisuje svoju milovanú medzi ostatnými ženami, je známy z Piesne Šalamúnovej. Komplexná štruktúra lupeňov kvetu ruže slúži v Knihe Zohar ako metafora pre vyjadrenie spoločných duchovných koreňov Izraela.“
Výtvarníčka je podľa kurátorky vášnivo zaujatá bohatou vizuálnou inšpiráciou, ktorú kvet ponúka. Preto sa k ikonickej podobe ruže vracia znova a znova, v mnohých podobách. Často sa inšpiruje svojimi vlastnými záľubami, preto mnohokrát jej ruže odkazujú k hudbe - Deep Purple alebo Red Label Society.
„Na výstave sa nachádzajú aj obrazy s tajomstvom - to vtedy, keď maliarka recykluje staré zarámované mapy a priamo na sklo lepí plátno. Banálne povyšuje na výnimočné - vtedy, keď jej asambláže obsahujú kancelárske spinky, alebo obyčajný poštársky špagát.“
Na výstave sú aj dva iné obrazy, ktoré autorka maľovala v ostatnom čase a ich obraznosť je jej novou inšpiráciou. Ženské portréty s prepojením na módnu fotografiu či filmové umenie otvárajú tajomné príbehy žien. Tak ako v sériách s ružami, autorka skúma a nechá sa fascinovať inakosťou odvrátenej strany ľudskej mysle, jej zákutiami, ktoré mnohokrát zostávajú skryté, ale sú rovnako dôležité ako to, čo zostáva viditeľné.
Henrieta so svojím autoportrétom.
FOTKY: (ČE)
