NITRA. Príležitosťou navštíviť rodné mesto boli pre Martina Rajca oslavy 90. narodenín jeho dedka. Keď bol slobodný, chodil na Slovensko dvakrát ročne, teraz, s manželkou – americkou právničkou a deťmi, cestujú menej. Naposledy tu boli počas letných prázdnin.
Známy novinár, zahraničný spravodajca, cestovateľ a spisovateľ žije v USA už 12 rokov. Spočiatku robil vojnového spravodajcu, pred 6 rokmi, keď sa mu narodila prvá dcéra, sa preorientoval na mapovanie politickej situácie v USA.
Predávať vysávače ho nebavilo
Po skončení odboru telesná výchova - dejepis na UK v Bratislave Martin Rajec ešte netušil, kam ho osud zaveje, vedel však jedno – že učiť ho neláka. Keďže nechcel byť ani nezamestnaný, asi pol roka sa živil predajom vysávačov a podlahových automatov. Bola to jediná práca, ktorá ho nebavila, vraj čistá katastrofa, pri ktorej trpel aj duševne. Rodičia ho chceli podporiť, tak si od neho vysávač kúpili. Dodnes ide.
Neskôr sa stal vojnovým reportérom pre TA3. Robil to osem rokov, navštívil pritom desiatky krajín, medzi inými Afganistan, Pakistan, Irak, Izrael, Gruzínsko, Bosnu a Hercegovinu, Kosovo, Sierra Leone, Konžskú republiku, Libériu...
„Človek, ktorý sa ako novinár pohybuje v konfliktných zónach, by mal by vedieť, do čoho ide. Nemal by panikáriť a mal by byť schopný viac sa sústrediť na robotu, ako na obavy o vlastnú bezpečnosť. Nemala by mu chýbať prirodzená zvedavosť a najmä zdravý strach, ak ho nemá, je to prípad na psychiatra. Väčšinou sa takíto ľudia nevracajú späť,“ skonštatoval reportér počas besedy v nitrianskej krajskej knižnici.
Sám týmito vlastnosťami disponuje, inak by toľké roky nemohol robiť životunebezpečnú prácu. Stupeň rizika vždy závisel od tej-ktorej krajiny.
„Rok 2001, Afganistan, absolútne výnimočná situácia. Lietadlo Severnej aliancie, ktoré viezlo muníciu, ma vysadilo v krajine odrezanej od sveta, ktorej väčšinu kontroloval Taliban. Nemal som absolútne žiadne informácie,“ spomína Martin na svoje začiatky vojnového reportérstva.
„Mal som ale šťastie, lebo sa ma ujali nemeckí novinári, ktorí zohnali tlmočníka a miestneho šoféra. Nič podobné sa mi potom nestalo, ani v Afrike. Vždy som mal aspoň základné údaje, kontakty a šoféra znalého miestnych pomerov, vedel som, čo ma asi čaká.“
Neďaleko Usámu bin Ládina
Je prirodzené, že sa dostal do situácií, kedy sa strieľalo, ale nemal pocit, že by niekto chcel zabiť jeho osobne. „Nešťastie je, keď sa človek ocitne v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. V Afganistane zastrelili osem ľudí, myslím, švédskej televízie, nemalo to však nič spoločné s mapovaním konfliktu, keďže ešte ani neboli na frontovej línii. Bola to ozbrojená lúpežná vražda,“ vraví Rajec.
„V rozhovoroch vždy uvádzam prípad, že človek, keď je hlúpy, má aj šťastie. Keď sme prvýkrát prechádzali z Džalalabádu do Kábulu, nevedeli sme, či je cesta otvorená, lebo predtým tam zabili štyroch novinárov. Nám sa podarilo prejsť, pritom sa v tom čase v Tora Bora, čo je hneď vedľa, skrýval Usáma bin Ládin so 6-tisíc bojovníkmi Al-Káidy a nám sa nič nestalo. Počas cesty sne nemali jediný incident. Aj to šťastie tam musí byť...“
Martinovu prácu niesli rodičia ťažko, na druhej strane vedeli, že to syna baví. „Bola to pre mňa príležitosť, bol som jediný zo Slovenska. Reportér, ktorému túto prácu ponúkli ako prvému, ju odmietol. Cestoval som skoro každý mesiac – či už v TA3, alebo neskôr pre iné médiá. V roku 2007 som na cestách strávil 7 mesiacov,“ vraví Nitran.
„Platia vám, vidíte zaujímavé miesta, jednoducho nebolo o čom diskutovať, aj napriek tomu, že tam boli obavy. Stalo sa, že mojich dvoch českých kamarátov Kubala a Klímu v Iraku uniesli. Mali šťastie, že to nebola Al-Kájda, tá by ich popravila, ale sunnitskí povstalci a tí ich po asi mesačnom vyjednávaní prepustili.“
Väčšinu krajín precestoval Martin Rajec ako reportér, svet však brázdil aj ako cestovateľ. Páčilo sa mu najmä v Karibiku. „Ostrovy Roatán, Curacao, pri Brazílii ostrov Fernando de Noronha. Pre toho, kto má rád oceán a rád sa potápa, je to jednoducho raj. Ja som surfer amatér, ale veľmi ma to baví, potápam sa tiež ako amatér,“ hovorí zdatný plavec, ktorý má na konte aj niekoľko medailí z majstrovstiev Slovenska. „Dnes som najmä tréner plávania pre moje dve dcéry.“
Judášova pomsta
Martin Rajec je autorom dvoch kníh – Po stopách konfliktov a Smiech delfína. Písanie sa stalo pre neho akousi terapiou, spôsobom, ako sa vysporiadať s tým, čo zažil. Svoje zážitky nevníma ako zlé spomienky, berie to skôr tak, že videl niečo, čo si mnohí ľudia ani neuvedomujú, že existuje. Preto ho po návrate na Slovensko iritovali našinci, ktorí sa sťažovali na úplné „prkotiny“ v porovnaní s tým, čo trápi milióny chudobných ľudí vo svete.
V pláne má už aj tretiu knihu. „Na Slovensku mi stále hovoria, aby som písal o mafii, ale mňa mafia nezaujíma. Tretia knižka s pracovným názvom Judášova pomsta je voľným pokračovaním Smiechu delfína, ibaže sa neodohráva v Afganistane, ale v Iraku. Stále ešte hľadám vydavateľa, keď ho nenájdem, asi ju zavesím na internet.“
