Diváci vo ViOn aréne si v utorok nestíhali pretierať oči. Tí odvážnejší spustili paľbu s kritikou už v prvom polčase, ďalší precitali postupne. Po výkone na Myjave, odkiaľ si Zlatomoravčania priniesli bod, nebolo ani stopy. Nervozita, z čoho preboha? Keby sa Kováč a spol. pretláčali s Duklou v tabuľke plece pri pleci, dobre, ale Zlaté Moravce mali šesť kôl pred koncom súťaže náskok pohodových deviatich bodov a mohli mali mať dvanásť. Na druhej strane, ani realita so šiestimi bodmi navrch nie je na zahodenie za predpokladu, že pred vojakmi si už nikto z ich súperov nekľakne tak ako v utorok Zlatomoravčania.
Prehra mrzela, no oveľa väčšmi spôsob, akým sa k nej vionisti dopracovali. Majiteľ klubu Viliam Ondrejka netajil sklamanie, rad za radom si dokola premietal jednotlivé výkony, mrvil sa, medzi lopatkami cítil dýku. Ešte horšie bol na tom druhý zo šéfov. Dušan Durič neobsedel na svojom mieste na tribúne, upokojiť sa nedokázal ani dlho po zápase. „Prehrať sa dá, ale nie takto, to bola jedna veľká hanba,“ krútil Durič hlavou. V mysli mu cez sršiace oči prebleskovali riešenia. „Čudujem sa niektorým hráčom, ako sa zahrávajú so svojou budúcnosťou. Teraz sa musíme zachrániť, to je prvoradé, na všetko ostatné bude potom času dosť,“ dával si impulzívny Slovinec predsa len pozor na silné slová.
Vojaci prišli do Zlatých Moraviec s „kindertímom“, ktorý dirigoval Had. Na prekvapenie, omladina v dresoch hostí mala čisté hlavy, mladé pušky išli šťastiu oproti a dočkali sa. Žeby to bolo o peniazoch? Tiež nie. Zlatomoravčania dostávajú výplaty aj prémie načas, vojaci tie svoje nevideli už pekných pár mesiacov. Čierneho Petra aj tak naďalej stíska Banská Bystrica. S veľkou pravdepodobnosťou jej už zostane.
Ale ten Jano Londák, ktorého počuť na hlavnej tribúne od prvej minúty, má nakoniec pravdu. Tu pomôže len malý dvor a veľký bič.
