NITRA. Mimoriadne silný príbeh o tom, čoho je i nie je človek schopný v hraničných situáciách, prinieslo na svoje javisko Divadla Andreja Bagara. Dramatizáciu textu Agoty Kristof Veľký zošit pripravil Daniel Majling, inscenáciu režíroval Ján Luterán. V premiére ju divadlo uviedlo včera večer v Štúdiu. Hra priam nabitá emóciami sa v spojení so skvelými hereckými výkonmi iste stane jedným z najzaujímavejších titulov repertoáru divadla.
Príbeh je o krutosti i ľudskosti
Hlavnými hrdinami predstavenia sú dvojičky – bratia (Martin Šalacha a Marián Viskup. V čase vojny ich matka (Alena Pajtinková) privádza k svojej matke, ich starej mame (Žofii Martišovej) na vidiek, do zapadnutej pohraničnej dediny, kde je väčšia šanca na prežitie.
Stará mama vôbec nie je milou, dobrosrdečnou ženou, chlapci sa preto musia prispôsobiť novým, tvrdým podmienkam. Čím prv, tým lepšie, lebo ľudia okolo nich sú krutí vojaci alebo suroví sedliaci. Hra však nie je len o vojne a krutosti, je i príbehom o ľudskosti, lebo aj v tých najtvrdších srdciach sa vždy nájde vždy malé semienko ľudskosti.
Podľa režiséra Ján Luterána dvojičky v krutom svete prežívajú aj vďaka vlastnému morálnemu kódexu, ktorý je síce tvrdý, pragmatický, ale spravodlivý. Bratia sú v príbehu malými deťmi, na javisku však hrajú dospelí herci. Dvojčatá sa však aj tak nechovajú ako deti, keďže sú vystavené extrémnej situácii.
Ako dvojica prežijú všetko
„Nadpriemerne inteligentní 8-roční chlapci majú medzi sebou veľmi silné puto. Formujú si vlastnú morálku, vlastné pravidlá, vlastnú spravodlivosť,“ vysvetľuje Ján Luterán. „Vymýšľajú si rôzne cvičenia, aby sa stali otrlými. Žobrú, cvičia sa v nehybnosti, v hlade, nadávajú si navzájom, aby citovo otupeli.“
Výchova dvojčiat je špecifická, napriek ich extrémnej naviazanosti na seba by z nich rodičia mali dokázať vychovať dve samostatné bytosti. „Dvojčatá sa v našom príbehu vychovávajú samé, samé racionálne prídu na to, že ako dvojica dokázali prežiť všetko, čo si zaumienili. To, že sa napokon rozdelia, je ďalším stupňom ich cvičenia a vlastne najťažšou úlohou – dokázať prežiť každý sám.“
Príbeh Veľký zošit je zaujímavý nielen témou, ale aj javiskovým spracovaním. „Scénu sme poňali znakovo univerzálne. Tvorí ju jedno veľké pódium s niečím, čo môže pripomínať skelet zbombardovaného domu či detské preliezky,“ pokračuje Luterán.
„Scéna má v sebe niečo detské, ale aj smrteľné. Pódium má v sebe otváracie poklopy, symbolizujúce hroby. Počas hry postavy zomierajú – zostanú len dvojčatá, ktoré vlastne žijú na hroboch týchto ľudí.“
Kostýmy hercov nie sú dobové, keďže predstavenie nie je zasadené do žiadneho konkrétneho obdobia. Nie sú zbytočne moderné, je to neutrálne civilné oblečenie.
FOTKY: COLLAVINO
