NITRA. Nevidiaceho, ktorý stojí na chodníku, nemusíme automaticky zdrapnúť za ruku a previesť ho cez cestu. Človek na priechode, ktorý kýva bielou paličkou, nám nemáva, ale požaduje, aby sme auto zastavili a nechali ho prejsť.
Aj takéto rady si v nitrianskom Krajskom stredisku Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska vypočuli tureckí školáci z mesta Ordu spolu so svojimi slovenskými kamarátmi zo školy v Šali. Stredisko otvorilo svoje dvere verejnosti a tým si pripomenulo štvrť storočie fungovania únie.
Školáci si v stredisku prezreli a vyskúšali optické a kompenzačné pomôcky, ktoré uľahčujú zrakovo postihnutým ich každodenný život. Naučili sa, že ideálna výška bielej slepeckej palice je od hrudného koša po nohy. Moderné palice sa dajú ľahko a rýchlo poskladať. Deti si tiež vyskúšali počítač so špeciálnym softvérom, ktorý nevidiacemu prečíta nielen text, ale aj všetko, čo s kurzorom na obrazovke robí. "Jedinou nevýhodou je, keď idete písať frajerke alebo frajerovi. Musíte mať slúchadlá, aby celá rodina nepočula, čo píšete," úsmevne charakterizovala počítač pre vidiaceho Petra Ajdariová z únie.
FOTO: TOMÁŠ HOLÚBEK
Nevidiaca Iveta Zbraneková deťom predviedla, čo všetko dokáže jej vodiaci pes. Nielenže ju poslúchne na slovo a navedie tam, kam chce, problém mu neurobí ani zdvihnúť spadnuté predmety a podať ich svojej majiteľke.
Pes je zo zákona kompenzačnou pomôckou. Na Slovensku je jediná škola s akreditovanými odborníkmi, v ktorej trénujú vodiacich psov. Nevidiacemu pes nahrádza zrak a nie je preto jedno, ako je vytrénovaný. Nesmie sa báť bežného ruchu okolia, rovnako sa nemôže nechať rozptyľovať napríklad mačkami či inými psami. Povahovo by mal byť podobný majiteľovi. "K cholerikovi nemôže ísť flegmatický pes," povedala Petra Ajdariová.
"Môj psík je jedna z najvzácnejších pomôcok, ak to tak kruto môžem povedať. Nie je len môj priateľ a spoločník, ale hlavne mi nahrádza oči," povedala nevidiaca žena.
Deťom počas Dňa otvorených dverí na krajskom stredisku únie predviedli aj ďalšie bežné činnosti, ktoré musia postihnutí ľudia zvládnuť bez zraku. Naučili ich napríklad aj to, ako nevidiacich správne previesť cez cestu. "Ten človek možno len stojí na priechode a rozmýšľa. Netreba ho hneď chytiť pod pazuchu a prevliecť cez priechod, možno to ani nechce. Stačí k nemu prísť a spýtať sa, či nepotrebuje pomôcť," rozprávala Petra Ajdariová deťom.
FOTO: TOMÁŠ HOLÚBEK
