NITRA. Nielen o Súdnej sieni rozprávali v kaviarni DAB Janka Buršáková a Ivan Gontko. Televízna sudkyňa a obhajca zasadli v kresle hostí Literárneho klubu Janka Jesenského. Zároveň predstavili knihu príbehov, zaujímavostí a fotografií z natáčania tohto projektu.
Obhajuje sa už aj doma
Obhajcu už od začiatkov Súdnej siene hráva Ivan Gontko, herec Starého divadla, hráč a majiteľ tradičného bábkového divadla Tyjátr a flašinetista v jednej osobe.
„Som najlepší z obhajcov, ktorí v Súdnej sieni vystúpili,“ vraví s úsmevom Gontko. K projektu ho prizvali režiséri na základe ich predchádzajúcej spolupráce. Predpokladali u neho isté danosti a dostatočnú mieru improvizácie.
„Keď sa robil pilotný diel, kontaktovali ma s tým, či by som nemal záujem. Súhlasil som. Nakrútili sme jednu epizódu a priznám sa, že som potom na to aj zabudol, lebo ma dosť často na podobné veci ohlásia a nakoniec z toho nič nie je,“ spomína herec. „Ale asi po mesiaci sa ozvali znovu s tým, že to televízia zobrala a Súdna sieň sa bude robiť. Takže v podstate som tam od začiatku – od augusta 2008. S rolou obhajcu som sa stotožnil natoľko, že sa už obhajujem aj doma, keď prídem domov neskoro. To je už taká deformácia.“
Keď Nitran v projekte začínal, natáčali dve epizódy denne. „Ako správnym „stachanovcom“ nám spevnili normy a robili sme potom tri epizódy denne a dnes sme skončili pri štyroch. Vychádza to tak, že sa nakrúca v priemere tri-štyri dni v mesiaci.“
Ivan Gontko v rámci výroby Súdnej siene vníma tri etapy. Pre neho najpríťažlivejšia je vraj prvá, keď dostane scenáre a číta si ich. „Druhá je najveselšia – samotná výroba, pri ktorej sa človek aj zabaví. A potom je tretia etapa, tá najpríjemnejšia - keď mi nabehne honorár na účet.“
Na seba sa nerád pozerá
Sem-tam sa vraj Nitranovi v „sieni“ podaria aj zaujímavé brepty. Niekedy je človek natoľko sústredený, že nevníma, že hovorí hlúposti, až kým ho niekto neupozorní. „Keď som ráno vystresovaný z rodiny a prídem do „siene“, za všetkým vidím ženu a namiesto „moja mandantka“ poviem neraz „moja manželka“,“ smeje sa herec. „Po výrobe je pre mňa najdôležitejšie pustiť všetko čo najskôr z hlavy – odohrám a už nemám dôvod si scenár pamätať. Na rozdiel od divadla, kde si texty potrebujem opakovať.“
Nitran sa sám na seba ako účinkujúceho nerád pozerá. Súdnu sieň si pozrie len občas, najmä z archívu. Väčšinou sa totiž vysiela vtedy, keď je pracovne zaneprázdnený. „Mňa najviac zaujíma živý proces výroby. Pozerať sa na seba chce dosť silnú dávnu narcisizmu, voyerstva a podľa mňa aj masochizmu. Každý normálny herec pri tom trošku trpí, lebo má pocit, že mohol niečo urobiť lepšie, tak načo sa zbytočne týrať.“
Keď sa Súdna sieň začala vysielať, mnoho ľudí podľa Gontka nevedelo pochopiť, že v nej ide o štylizáciu. „Prokurátori, advokáti či vyšetrovatelia boli rozpálení do biela – že ako to hráme, tak to predsa počas pojednávania nechodí! Trvalo to asi rok, kým sa vášne z profesnej obce utíšili. Pochopili, že ľuďom predsa nemôžeme ukazovať „priamy prenos“ zo súdnej siene, to by ich unudili po prvom dieli. Dôležité sú ľudské príbehy a vášne. Každý z nich má reálne jadro nejakého právoplatne uzavretého súdneho prípadu, samozrejme, v texte nechýba scenáristický a dramaturgický vklad, aby tie osudy boli šťavnaté.“
Slová uznania ju tešia
Janka Buršáková, matka dvoch synov a čerstvá babička prvej vnučky, vyštudovala fakultu záhradníctva na Morave. Chvíľu robila v obore a potom si vyskúšala posty v obchodnej sfére, v škole i vo väzenstve – v ňom pôsobila 16 rokov. Dnes je Nitrianka zároveň mediátorkou, nezávislou mestskou poslankyňou a dobrovoľníčkou v hospici. Pomáha tiež v Dome charity sv. Rafaela aj centre Slniečko.
Keď z televízie dostala ponuku na rolu sudkyne v Súdnej sieni, trochu pouvažovala a prijala. Na nakrúcanie neraz autom spoločne chodila s Gontkom, ktorému kvôli čakaniu na ňu prischol titul „šofér slečny Daisy“.
„Súdna sieň si vyžaduje veľkú mieru improvizácie. Nikdy neviem, ako zareagujú ľudia, ktorí s nami účinkujú – či nedostanú blok, či si spomenú na text,“ hovorí Buršáková. „Od nás sa očakáva isté právne povedomie, keďže používame odbornú terminológiu. Scenáre píšu autori trochu ako slohové práce. Sú zaujímavé, ale často sú tam výrazy, ktoré mne nejdú do úst. Preto si v scenári naznačujem úpravy, ktoré by sa v ňom mohli urobiť.“
Televízna sudkyňa berie svoju rolu so všetkou vážnosťou. Preto ju vždy potešia slová uznania, ktoré sa jej dostávajú od profesionálov z tejto oblasti.
„Súdna sieň je divácky zaujímavá, pretože mnohí z tých hercov či nehercov do príbehov vnášajú svoje vlastné emócie. Niektorí sa dokonca v tých prípadoch „našli“ - podobne napríklad prežívali svoj rozvod, manželský problém či susedský spor,“ dodala Buršáková.
