NITRA. Hosťom výstavy, ktorú v Artine pripravilo neformálne združenie nitrianskych výtvarníčok BodG/2015, je žilinský výtvarník a reštaurátor Stanislav Lajda. Medzi obrazmi s najmä prírodnými motívmi sú aj diela zobrazujúce zákutia Nitry, ktoré vznikli špeciálne kvôli tejto výstave.
Pre kláštor navrhol vitráže
Výrazný a originálny zjav nielen slovenskej výtvarnej scény sa nepredstavuje v Nitre po prvýkrát. „Mal som tu prvú a veľmi úspešnú výstavu v roku 1994, ale už aj predtým som často Nitru navštevoval. Na Chrenovej mal ateliér reštaurátor a keramik Jozef Kalina. Výborný človek, ktorý ma viedol k láske k renovovaniu odkazu predkov, láske k umeniu. S obrovským nadšením mi ukazoval kalváriu, hrad, uličky, Zobor a iné pamiatky. Vďaka nemu som už ako chlapec dokonale spoznal toto krásne mesto,“ spomína Stanislav Lajda.
„Vystavoval som potom v Nitre ešte viackrát, na výstavách Ecce Homo, ktoré organizoval otec biskup František Rábek. Pre kláštor Vincentiek som navrhol vitráže. Mám tu mnoho vzácnych priateľov, s ktorými sa vždy rád stretávam. Zakaždým som tu bol prijatý s úprimnou srdečnosťou. Preto sa do Nitry rád vraciam a som rád, že i tento raz tu mám možnosť prezentovať svoje „impresionistické“ krajiny na predajnej výstave. Súčasne so mnou predstavujú svoju tvorbu i nadané výtvarníčky BoduG/2014.“
Pamätníčky mu už liezli na nervy
Vášeň ku kresleniu a maľovaniu sa u Lajdu spája s útlym detstvom. „Vždy ma v tom rodina podporovala. Rád som kreslil zvieratá, neskôr prišla éra indiánok, tak som si odkresľoval fotky Indiánov. V 10 rokoch som objavil svet veľkého umenia. Najmä talianske renesančné umenie ma doslova uchvátilo.“
Do ľudovej školy umenia chodil 12 rokov. Na základnej škole sa tešil takmer výlučne na výtvarnú výchovu. Popri svojich obrázkoch domaľovával práce ešte i spolužiakom. „Dievčatá mi zas hromadne nosili pamätníčky, až mi to liezlo na nervy. S každou novou kresbou som sa však zdokonaľoval. Bavilo ma tiež objavovať krásy dejín umenia a už pri nástupe na strednú školu som mal v tejto oblasti veľmi slušný prehľad,“ prezrádza výtvarník.
„Potom prišlo gymnázium, čo bol omyl. Rozhodne by mi dala viac stredná umelecká škola, pretože fyzika, matematika, chémia a viaceré iné predmety boli pre mňa asi tak zaujímavé, ako pre hluchého Óda na radosť. Ale prežil som to. Dokonca som zmaturoval i z matiky. Pokúsil som sa dostať na maľbu, ale, našťastie, neúspešne. Neskôr som totiž zistil, že sa tam vyžadovali príliš oslavné, politicky angažované témy, ktoré mi boli proti srsti. Vždy som preferoval viac realizmus, a tak som začal študovať reštaurovanie maľby na VŠVU v Bratislave. Učil som sa technikám starých majstrov. Ako lekár som zachraňoval diela z baroka i gotiky, niekedy staré aj 600 rokov.“
Verný realizmu
Až na pár výnimiek zostal Stano Lajda celý život verný realizmu. „Mám rád formu snového alebo fantaskného realizmu, kde je možnosť zobrazovať svoje myšlienky, sny, predstavy, ktoré sa nedajú odfotiť, iba namaľovať. Čokoľvek však vytváram, snažím sa to robiť s láskou a zanietením. To sa týka aj pedagogickej činnosti na Súkromnej strednej umeleckej škole v Žiline. Viem, že z každého žiaka nemôže byť dokonalý výtvarník, ale aj takým sa snažím dať čo najviac. A tí super? No, to je radosť a satisfakcia za úsilie.“
Inšpiráciu nachádza autor všade okolo nás. „Musíme mať otvorené oči, srdce i myseľ. „Slepý“ neuvidí. Keď som objavil impresionistov, stala sa mi inšpiráciou bežná krajina, krásna vo svojej prostote, kytica poľných kvetov, momentálna atmosféra, ktorá sa už nezopakuje, farebnosť... Ale túžba vyjadriť svoje názory, vložiť ich do príhodnej a čitateľnej symboliky, aby boli stále nadčasové, to ma priťahuje omnoho viac,“ zdôrazňuje výtvarník.
Obrovské diorámy v múzeu
V práci má dosť široký záber a každý z nich je o inom. Spoločný akcent spočíva v perfekcionizme. „Vždy sa snažím dostať na svoje hranice a urobiť dielo najlepšie, ako viem. Za kľúčové považujem diela, ktorými sa snažím vyjadriť svoje postoje, myšlienky. Práve z týchto prác som zostavil kolekciu, ktorou som sa prezentoval prvýkrát v Nitrianskej galérii v roku 1994,“ hovorí Lajda.
„Ďalšou kľúčovou oblasťou je vedecké štúdium Leonardovej Poslednej večere. Je to obraz široký takmer 9 metrov a do dnešných čias z neho zostalo menej než 40 percent. Snažím sa napriek tak silnému poškodeniu vytvoriť zmenšenú rekonštrukciu pôvodného stavu, k čomu ma oprávňuje 40-ročné štúdium tohto diela i celoživotný vzťah k Leonardovej tvorbe.“
Výtvarník mal autorských výstav už vyše tridsať. Ešte viac kolektívnych, alebo so skupinou výtvarníkov z okolia Žiliny Cont-art. Vystavoval okrem Slovenska v Čechách, Poľsku, Rakúsku, Nemecku či v Belgicku. Najviac si však cení stálu expozíciu obrovských diorám v Národnom múzeu v Bratislave.
„Je tu sedem diorám biodiverzity, z ktorých len Africká savana pod Kilimandžárom má veľkosť 11x3,5 metra. Podmorský svet, Arktída a Amazonský prales sú podobne veľké. Spoločne majú plochu takmer 180 m². Túto prácu som zvládol za necelé 4 mesiace a mnoho ľudí tieto maľby považuje za zväčšené fotografie.“
Karikatúry kreslí spontánne
Stanislav Lajda je tiež karikaturista a ilustrátor. Už vo svojich prvých kresbičkách nedávno objavil náznaky karikatúr. „Potom prišli karikatúry žiakov a pedagógov, priateľov i známych osobností. Týmto druhom tvorby sa však neživým. Karikatúry vznikajú spontánne alebo na obveselenie priateľov. Humor je korením života, človek bez úsmevu je živá mŕtvola,“ smeje sa autor.
„Čo sa týka ilustrácií, každá z nich bola osobitá. Pri ilustrovaní sa snažím zohľadňovať vek dieťaťa, pre ktorého väčšinou ilustrujem. Vytvoril som však aj niekoľko kníh pre dospelých, naposledy Povesti z pod Tatier či Najkrajšie oravské povesti. No na prvú knižku sa predsa len nezabúda. Bola to veršovaná rozprávka od Dariny Harmanovej Žili, rástli veveričky.“
Stanislav Lajda vystavuje v Artine. FOTO. DUŠAN JANEK
Autor pri maľovaní obrovskej diorámy. FOTO: ARCHÍV S. L.
Autor: če
