Parketáreň, ktorá prepisuje dejiny slovenského piliarstva, objavil náhodou historik

Továreň vlastnili Forgáčovci, ktorí si z nej spravili poriadne výnosný biznis.

KOSTOĽANY POD TRIBEČOM, IVANKA PRI NITRE. Iba 22 účtovných kníh. To je všetko, čo sa zachovalo po fabrike na výrobu parkiet, ktorá v 19. storočí fungovala v Kostoľanoch pod Tribečom. Pritom išlo o významnú fabriku, ktorej existencia prepisuje dejiny slovenského drevospracujúceho priemyslu, teda piliarstva. Parketáreň vlastnili Forgáčovci. V najlepších časoch dvihla v regióne zamestnanosť, pracovali tu tri desiatky ľudí. Parkety vyrobené v malej dedinke medzi Nitrou a Zlatými Moravcami sa vozili do šľachtických domov vo Viedni, kde tento typ podlahovej krytiny zažíval nevídaný boom.

Ak by nebolo bádateľskej práce Petra Keresteša, riaditeľa Štátneho archívu v Nitre, ktorý sídli v Ivanke pri Nitre, na kedysi významnú parketáreň by sa zabudlo úplne. Peter Keresteš jej existenciu popísal zo získaných archívnych dokumentov vlani.

Existenciu parketárne popísal historik Peter Keresteš.

FOTO: TOMÁŠ HOLÚBEK

28 druhov parkiet

Parketáreň vznikla približne v roku 1843. Továreň sa pôvodne označovala svojim neúradným ľudovým názvom, v preklade to bola Továreň na výrobu podlahových kociek. Neskôr sa volala Kosztolaner Parketen Fabrick.

Pozostávala zo štyroch barakov, pravdepodobne drevených. Budovy ležali na začiatku Kostolian pod Tribečom po pravej strane potoka Drevenica v smere na Ladice. Prostredníctvom nájomníkov prevádzkovali parnú pílu a parketáreň Forgáčovci - gróf Karol Forgáč so svojím synom Karolom Forgáčom mladším. Forgáčovci boli v prvej polovici 19. storočia majiteľmi panstva Gýmeš.

"To, že takáto továreň vznikla práve v Kostoľanoch pod Tribečom, súvisí s dvoma faktormi - s podnikateľskými aktivitami aristokratických rodín a s prírodným bohatstvom Tribečských vrchov. V nich bolo množstvo kvalitného bukového a dubového dreva, ktoré je nevyhnutné na výrobu parkiet a nábytku, ktorý tu tiež vyrábali," objasňuje historik Peter Keresteš.

Továreň s pílou dodávala na trh až 28 druhov parkiet. A okrem nich dlažobné kocky, francúzske podlahy, drevo na výrobu nábytku, laty na výrobu sudov a ďalší drevený polotovar.

Gáter.

FOTO: PETER KERESTEŠ, ŠTÁTNY ARCHÍV V NITRE

Honba za bohatstvom

Iniciátorom podnikateľských aktivít, ktoré sa na Slovensku začínali rozvíjať, bola podľa Keresteša uhorská aristokracia. Tá mala dostatok kapitálu, aby začala podnikať. A darilo sa jej v rôznych oblastiach, hlavne v potravinárstve, lesníctve a piliarstve.

"Netreba si to idealizovať, aristokraciu hnalo za podnikaním napĺňanie vlastnej pokladnice a zisk, neboli to žiadne duchaplnejšie zámery," hovorí Peter Keresteš. Šľachta mala kapitál a potrebovala ho točiť. Z týchto dôvodov vznikli v približne v rovnakom období aj likérka vo Veľkom Záluží a cukrovar v Jelenci.

Parkety, ktoré sa vyrobili v Kostoľanoch pod Tribečom, končili zväčša vo viedenských domoch. Prečo práve tam? "Lebo bol po nich dopyt. Viedeň bola veľkým mestom, v 19. storočí sa tam stavali činžovné domy a práve 19. storočie prinieslo veľký záujem o parkety ako o novú podlahovú krytinu. Boli lacné a stali sa nevyhnutnou súčasťou bytovej kultúry 19. storočia. Dovtedy boli podlahy drevené, ale neboli z parkiet a v roľníckych domoch mali na zemi udupanú hlinu," hovorí riaditeľ Štátneho archívu v Nitre Peter Keresteš.

Chudobnému chotáru dala továreň prácu

Parkety ale rozhodne neboli pre poddaných. Peter Keresteš v účtovných knihách, ktoré po parketárni zostali, nenašiel ani zmienku o tom, že by niekto domáci kúpil a odoberal v Kostoľanoch vyrobené parkety.

Domáci napriek tomu zrejme nazerali na fabriku pozitívne. Vo svojich najlepších časoch mala parketáreň tridsať zamestnancov - pracovali tu miestni piliari a drevorubači. V chudobnom regióne takýto závod podstatne prispieval k lokálnej zamestnanosti.

Chotár Kostolian patril k veľmi chudobným, i keď v okolí boli lesy bohaté na kvalitné drevo. Tie však patrili Forgáčovcom, nie obyvateľom Kostolian.

A Forgáčovci na svojom biznise riadne trhli. Dokonca až dvakrát. Peniaze im tiekli od nájomníkov, ktorých nechali prevádzkovať svoju parketáreň. Podľa najstaršej nájomnej zmluvy stal ročný nájom továrne dvetisíc zlatých. Forgáčovci svojich nájomníkov donútili ešte aj k tomu, aby povinne do parketárne odkupovali drevo z okolitých lesov, ktoré patrili zase len Forgáčovcom. Z parketárne si teda grófi spravili poriadny kšeft.

Účtovné knihy parketárne.

FOTO: PETER KERESTEŠ, ŠTÁTNY ARCHÍV V NITRE

Nečakaný koniec

Zárukou rýchlej výroby bola parná technika, ktorá umožnila vyrábať parkety masovo. "Je dôvodný predpoklad, že práve v Kostoľanoch pod Tribečom boli použité prvé parné píly na Slovensku, a to pravdepodobne už v 40. rokoch 19. storočia, čo posúva dejiny piliarstva o 10-15 rokov smerom dozadu. V 60. rokoch 19. storočia sa tieto píly začali používať bežnejšie, napríklad v Bytči. Parketáreň v Kostoľanoch ale predbehla dobu nielen v oblasti piliarstva, ale aj pokiaľ ide o samotnú výrobu parkiet, a to aj o pol storočia. Najbližšia takáto továreň na výrobu parkiet vznikla v Topoľčanoch v roku 1911 - a práve tento podnik je predchodcom dnešného Decodomu," povedal Peter Keresteš.

Od roku 1848 bol nájomcom továrne známy viedenský advokát, prokurátor a odborný spisovateľ Ignác Wildner von Maithstein, redaktor Uhorského obchodného zákonníka. Nájomníkom bol až do roku 1853 a o rok neskôr predčasne zomrel. Od novembra 1853 prevzali parketáreň bratia Adolf a Herman Schnitzerovi von Lindenstamm so spoločníkom Ernestom Krausom z Viedne.

Parketáreň zanikla okolo roku 1871 pre spory s Forgáčovcami a odbytové ťažkosti. Z celej jej činnosti ostalo iba 22 účtovných kníh písaných po nemecky, ktoré sú uložené v Štátnom archíve v Nitre. Približná poloha parketárne sa dala vyčítať zo starých katastrálnych máp z 19. storočia.

O existencii tejto továrne sa až do publikovania Kerestešovej práce vôbec nevedelo. Parketáreň v Kostoľanoch pod Tribečom je pritom unikátna nielen v rámci regionálnych, ale aj celoslovenských dejín.