NITRA. Pozoruhodnou výstavou Tváre sa v nitrianskom ZOC MAX prezentuje Vojtech Rušin z Astronomického ústavu SAV v Tatranskej Lomnici.
Známy astronóm, cestovateľ a fotograf pracovne navštívil vyše 60 krajín. Venuje sa výskumu Slnka a slnečnej koróny, ktorú už 21-krát pozoroval počas expedícii za zatmeniami Slnka po celom svete, v tomto roku na Svalbarde. Ako fotograf a cestovateľ sa sústreďuje na zvláštnosti krajín, ich kultúrne pamiatky a hlavne ľudí žijúcich v nich. Výstava je pokračovaním autorových kníh Zážitky v tieni Mesiaca (2010), Poézia ľudskej duše (2012) a predpríprava k novej knihe Extrémy.
Z fotenia má dvojnásobnú radosť
„Predajná výstava v Nitre ponúka 52 fotografií - stabilne je vystavených 40, niektoré z nich sa obmieňajú, keďže nedostatok statívov neumožňuje vystaviť všetky naraz. Na snímkach sú ľudia z 28 krajín sveta. Videli ich návštevníci v Bratislave, Prešove, Humennom, Poprade, Svite, Veľkej Lomnici a ďalších mestách. Vznik výstavy sa datuje od roku 2013, z času na čas pribudne nový obraz - závisí to od peňazí, ktoré mám na ich prípravu, pretože si to všetko financujem sám, len zriedka pomôže nejaký sponzor,“ vysvetľuje Vojtech Rušin.
„Prečo názov Tváre? Tvár je zrkadlom vnútra človeka, je odrazom toho, čo cíti, prežíva, aké signály vysiela svojmu okoliu. Fotografovanie ľudí je mimoriadne náročné, ale na druhej strane prináša obrovskú radosť a potešenie, lebo fotografujete život. A druhú radosť prežívam vtedy, keď sa moje obrazy ľuďom páčia”.
Výstava by podľa Vojtecha Rušina mala ľudí pobaviť, potešiť, povzbudiť a možno aj rozosmiať, niečo podobné zažil pri jej inštalácii v Nitre. „Náhodní okoloidúci mi tlmočili svoje názory, väčšinou to boli slová „super, páči sa nám to“,“ pokračuje fotograf. „Súčasne chcem návštevníkov výstavou zaviesť do rôznych krajín sveta. Snažil som sa ľudí ukázať v pozitívnom duchu a verím, že sa mi to aj podarilo.“
V prípade smrti by ich pochovalo more
Vojtech Rušin svoje pracovné cesty absolvoval s cieľom pozorovať slnečnú korónu a prezentovať svoje výsledky na vedeckých konferenciách vo svete. Medzi krajinami, ktoré takto navštívil, bolo aj niekoľko exotických, napríklad Marshallove ostrovy s jeho atolom Enewetak. „Tu sa po prvý raz odskúšala vodíková bomba (experiment Ivy Mike). Bolo to na atolone Elugelab, ktorý zmizol zo zemského povrchu a Enewetak bol totálne pokrytý rádioaktívnym prachom. V 70. - 80. rokoch došlo k rekultivácií Enewetaku a dnes tam žije okolo 850 obyvateľov,“ spomína cestovateľ.
„Bol to zvláštny pocit prechádzať sa po atole a diskutovať s ľuďmi, ktorí sa tam narodili, pred skúškami atómových bômb ich evakuovali na iné atoly a po rekultivácii sa vrátili späť. Bolo z nich cítiť radosť, že oni a ich potomkovia sa mohli vrátiť na rodnú hrudu.“
Súkromne navštívil viaceré štáty západnej Európy a všetky štáty v susedstve Slovenska. „V roku 1956 sme so spolužiakom na bicykloch načierno prekročili hranice s Poľskom – bola to hlúposť, no aj odvaha, mali sme šťastie, že nás nechytili,“ pokračuje cestovateľ.
„S radosťou si spomínam na návštevu atola Tatakoto vo Francúzskej Polynézii v roku 2010 pri príležitosti úplného zatmenia Slnka. Nielen pre úspešné pozorovanie zatmenia. Obdivoval som tu aj šťastný život tamojších obyvateľov, ktorí aj pri modernej technike - k dispozícii bol internet a TV - žili jednoduchým a pokojným životom s úsmevom na tvári.“
Nebezpečnosť jednej výpravy za Slnkom si uvedomil až po návrate domov. Bola to 10-dňová plavba loďou na pozorovanie zatmenia asi 1 000 km na západ od súostrovia Galapágy. Plavba Tichým oceánom bola pokojná a bezpečná, posádka aj s lekárkou super...
„Ale ak by sa bolo niekomu niečo vážne stalo a zomrel by, zostávala mu iba drevená truhlica a cesta smerom do vody. Počas deviatich dní sme boli tak ďaleko od najbližšej pevniny, že by k nám nedoletel nijaký záchranársky vrtuľník. Nevideli sme na okolí nijakú loď ani vtákov, len sem-tam ryby. Ale kolegovia mali satelitný telefón, s ktorým sa dalo dovolať aj domov. Nezabudnuteľné a neprekonateľné boli tiež cesty autom do Nigeru v roku 1973 a do Indie v roku 1980.“
Indku v USA musel „zmazať“
Hoci sme ako ľudia všade na svete v podstate rovnakí, každý z nás má inú fyziognómiu, iné životné podmienky, iný osud a podobne. „Už prvý pohľad na ľudí ukazuje, aké sú medzi nimi obrovské rozdiely. Nemyslím vek, pohlavie či farbu pletí. So všetkými ľuďmi, ktorých na fotkách vystavujem alebo ktoré som publikoval vo svojej knihe Poézia ľudskej duše, som sa aj rozprával. Niekedy len posunkovou rečou „vlastnej výroby“, ale rozprával. Z rozhovoru bolo cítiť radosť či sklamanie, to už viem rozlíšiť,“ konštatuje Rušin.
„Mojím cieľom nebolo a nie je ukazovať žobrákov, postihnutých, nerád fotografujem bezdomovcov či nešťastných ľudí, ale ani bohatých a naškrobených. Chcem ukazovať ľudí s pozitívnou energiou - hoci sa môže zdať, že nie všetky tváre obsahujú v sebe optimizmus, ale väčšina určite. Som presvedčený o tom, že pohľad na dobre naladenú osobu sa skôr alebo neskôr prenesie aj na nás.“
K fotografovaniu tvárí ľudí ho navnadilo dievča z najchudobnejšej štvrte v indickom Bombaji. Išiel okolo ich stanu, ak sa to stanom dalo nazvať, a chcel si niečo „cvaknúť“. „Chvíľu som stál na mieste a rozhliadal sa. Zrazu sa plachta roztvorila a v jej medzere sa objavilo strapaté, smejúce sa dievčatko s obrovskou pozitívnou iskrou v očiach. Zbadalo ma a zmizlo. Po chvíľke sa opäť objavilo - veselé a smejúce sa. To som na takomto mieste absolútne nečakal, veď na okolí bola samá bieda,“ spomína cestovateľ.
„Dievča sa potom objavilo ešte niekoľkokrát, tak som si ju odfotil a dal jej nejaký bakšiš, hoci si ho nepýtalo. A vtedy som si povedal: fotografovať tváre ľudí je super. Samozrejme, nie vždy sa to podarí. Kvalitná fotografia človeka - to je harmónia, súzvuk tónov oboch – fotografovaného objektu a fotografa.“
Z každej navštívenej krajiny má autor nejaký záber. Neraz však musí ľudí k fotografovaniu presviedčať, ale komunikáciu považuje za hru, zábavu. Najhoršie je to vraj na Slovensku. Ľudia sa boja, že ich fotky dá na internet.
„To zásadne nerobím a ani som to nerobil. Výnimkou sú len ukážky pre účely výstav, prípadne ak ich použijem pre knihu alebo článok. Nerobím to pre zištné účely. Na druhej strane, ak si odo mňa niekto vopred pýta peniaze, odídem, aj keby sa mi jeho tvár mimoriadne páčila. Príležitostne nejaký bakšiš dám, ale mnohí sa po rozhovore so mnou dajú s radosťou odfotografovať aj bez neho. No niekedy sa stane, že si to rozmyslia, a ak ma ešte „uchytia“, musím záber vymazať. To sa mi stalo nedávno vo Washingtone pred Bielym domom s jednou nádhernou Indkou. Ešte šťastie, že som si vtedy nezmazal aj iné zábery, lebo mazanie na novom aparáte som robil po prvýkrát.“
Objekty pozýva na drink
Hoci fotil na rôznych miestach sveta, o život mu nikdy nešlo. „Alebo áno? Ako som už spomínal, s fotografovanými ľuďmi komunikujem a nebezpečným situáciám, povedzme na ulici, sa vyhýbam. Raz sa mi, kráčajúc rušnou ulicou, kde sme sa o seba takmer „otierali“, stalo, že ma chceli okradnúť, ale zbadali to okolití ľudia, začali jačať a zlodeji utiekli, ja som to však ani nevnímal. Ba vlastne, raz ma uniesli, ale to som ani nefotografoval. Keď zistili, že som chudobný ako kostolná myš - nenašli u mňa nijaké peniaze, pustili ma, ale vtedy mi všetko jedno nebolo.“
Naopak, pri fotení sa mu neraz dostalo aj milej pohostinnosti. Viackrát sa mu stalo v Indii, ale spravidla na to nemá na čas. Fotografovanie robí pomimo svojho hlavného cieľa, takže je časom dosť limitovaný. „Okrem toho, v exotických krajinách si dávam pozor. Hoci raz som sa napil v Indii neprevarenej vody, čo je trestuhodný čin, ale videl som, že voda, ktorou ma ponúkli, bola čerstvo donesená a vytekala z artézskej studne z hĺbky asi 200 metrov. No stali sa aj opačné prípady, keď som fotografované osoby pozval na drink ja. Väčšinou súhlasili.“
Fascinujú ho deti, dievčatá a ženy
Všetky „objekty“, ktoré Vojtech Rušin fotí, sú niečím zaujímavé, ale najviac ho fascinujú deti a dievčatá. Deti sú bezprostredné, vtipné, i keď niekedy pochmúrne. „A dievčatá či ženy? Na konci svojich prednášok sa vždy usilujem ukázať nejakú tvár. Po istom čase ma začali „obviňovať“, že som len na ženy. Keď som sa to dozvedel, začal som ukazovať starších ľudí. A viete, ako to skončilo? Pán Rušin, ukazujte, prosím, radšej pekné dievčatá či deti - zaznelo práve zo ženskej komunity. Stalo sa. Vrátil som sa k ženskej polovičke ľudstva. Ženy predsa len majú čosi do seba, najmä ak sú usmievavé a očarujúce.
Rozkvitnutý strom nevie nájsť
Vojtech Rušin fotografuje od svojich 18 rokov. Jeho prvou vydarenou snímkou bol rozkvitnutý jarný strom v roku 1960 v Brne, kde bol na pracovnej ceste a kúpil si tam aparát. „Flexaret IIa mi neskôr môj starší syn rozmontoval, ale to som už mal iný aparát. Čo ma ale mrzí, môj rozkvitnutý strom z Brna nemôžem nájsť. Mohol by som o inom strome povedať, že je to on, ale svedomie mi to nedovolí.“
A ktorá fotografia je pre neho najcennejšia? „Všetky. Podobne ako matka - má každé svoje dieťa rada. Aspoň dúfam. K tým vzácnym snímkam patrí určite záber na Nikitu Sergejeviča Chruščova, ktorý v júni 1961 cestoval vlakom do Viedne na stretnutie s Johnom Fitzgeraldom Kennedym. Vlak mal zastávku aj na železničnej stanici Štrba. Neviem, akou náhodou či šťastím som sa dostal presne pred dvere vagóna, v ktorých sa počas prestávky objavil Chruščov a kýval obrovskému davu čakajúcich. Škoda, že som vtedy nemal kvalitnejší aparát, ale záber sa mi aj tak podaril.“
Matka s dieťaťom z Pakistanu.
Japonská nevesta.
Školáčka z hlavného mesta Niamey v Nigeri.
Muž z Juhoafrickej republiky.
Muž z Mongolska. FOTKY: VOJTECH RUŠIN
