Videli križiacky hrad Malbork aj Herkulesov budzogáň

V Sopote ich zaujalo najdlhšie drevené mólo na svete s dĺžkou 650 metrov, navštívili aj rodiská Mikuláša Kopernika a sv. Jána Pavla II.

NITRA/POĽSKO. Skoro 1 200 kilometrov šliapali do pedálov nitrianski cyklisti, aby si pozreli krásy nášho severného suseda. Ich letná „cyklodovolenka“ sa aj napriek nie veľmi priaznivému počasiu vydarila – Poľsko ich prekvapilo nezvyčajnými unikátmi, peknými historickými mestami, krásnou prírodou, čistotou a milými ľuďmi. A v neposlednom rade aj lacnými a kvalitnými potravinami, ktorými sa tu zásobovali. Pätnásťdňový vydarený cyklovýlet im budú pripomínať stovky fotografií aj videá.

Zaujala ich Visla

Tentoraz Štefan Halla, Anton Ivančík, Ľubomír Koiš a Milan Tomeček spoznávali Poľsko vo štvorici. Sú členmi skupiny ôsmich nitrianskych cyklonadšencov v dôchodcovskom veku, ktorí na dvoch kolesách objavujú svet vyše desať rokov. Spolu s Jozefom Barátom, Ladislavom Íllešom, Pavlom Valábikom a Petrom Reptíkom už takto pochodili celé Slovensko i Česko, v roku 2013 sa pri príležitosti 1150. výročia príchodu sv. Cyrila a Metoda na naše územie vydali na cyklopúť zo Solúnu do Nitry, vlani zas na bicykloch prebrázdili takmer celé Bulharsko.

V roku 2007 vykonali zhruba 1 700-kilometrovú púť z Čiernej Hory do Nitry, pričom cestu tam absolvovali lietadlom i s bicyklami.

Prečo si za cieľ svojej tohtoročnej cesty vybrali práve Poľsko? „Doteraz sme asi päťkrát po sebe boli na Balkáne, bolo to treba už zmeniť. Keďže v minulosti sme zorganizovali niekoľko ciest popri riekach ako Dunaj, Morava, Sázava, Ondava či Žitava, tak sme si povedali, že teraz po súši „splavíme“ rieku Vislu,“ vysvetľuje Štefan Halla. „Išli sme od ústia po prameň - od Gdaňska, kde sa rieka vlieva do mora, po Sliezske Beskydy, kúsok od hraníc so Slovenskom, kde pramení.“

Lístky im kúpil zoborský kaplán

Príprava na cestu býva každý rok viac-menej rovnaká. Vždy je najväčším problémom cestovanie vlakom s bicyklami, hlavne na Slovensku. „Miestenky nám predajú, ale na bicykle nie je miesto. Nie každý vlak totiž bicykle berie, musíme občas čakať alebo hľadať vhodné spojenia,“ konštatuje Anton Ivančík.

„Teraz sme napríklad nemali lístky na bicykle z Varšavy do Gdaňska. Tie sa na Slovensku nedali kúpiť, len v Poľsku, keďže to bol poľský vlak. Našťastie, zoborský kaplán Tomáš Poterala, pôvodom Poliak, ktorý študuje v Krakove, nám lístky kúpil, takže potom už bolo všetko v poriadku.“

Nepríjemnosti cyklisti majú nielen vtedy, keď ich vlaky nechcú s bicyklami zobrať. Šoky zažívajú aj pri prestupovaní na železničných staniciach. „Niekedy máme len pár minút na prestup z vlaku do vlaku a z peróna na perón. K tomu všetkému množstvo batožiny a bicykle. Občas to stíhame naozaj „o chlp“. Počas cesty po Poľsku sme presadali štyrikrát,“ doplnil Štefan Halla.

Krivý dom v Sopote

Prv, než cyklisti vyrazili z Gdaňska, si urobili menší výlet do letoviska Sopot, kde sa každoročne koná známy pesničkový festival. „Je to krásne prímorské stredisko pri Baltickom mori, ročne ho navštívia asi dva milióny turistov. S dĺžkou 650 metrov má najdlhšie drevené mólo na svete. Ďalšou zaujímavosťou bol Krivý dom, v ktorom sa na prízemí nachádzajú obchody, herňa a rýchle občerstvenie. V Sopote a Gdaňsku sme sa aj kúpali. More, pláže aj promenády boli krásne a čisté,“ popisuje výlet Ivančík.

Naplánovaná cyklocesta sa skladala z prológu a 13 etáp s celkovou dĺžkou 1 178 km. Denne cyklisti urobili priemerne 85 km, najviac 121 km, najmenej posledný deň - 30 km.

„Zo Sopotu sme sa vrátili do Gdaňska a na druhý deň sme vyrazili popri Visle. Jednou z veľkých a určite najzaujímavejších zastávok bol Malbork – najväčší križiacky gotický hrad na svete postavený z tehál v 12. storočí, zapísaný v zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. V interiéri je múzeum, videli sme len malú časť z neho, pozreli sme si mlyn, záhrady, boli sme aj v tajných chodbách,“ spomína Halla.

Po ceste ďalej navštívili Toruň, rodisko Mikuláša Kopernika, z hlavného mesta Varšavy videli len námestie s Palácom kultúry a vedy, keďže im pršalo. Prespali v kempingu na kraji mesta. Ďalšou zastávkou bolo pútnické mesto Dolný Kazimír so zrúcaninou hradu a Sandomierz, jedno z najstarších historicky významných poľských miest. „Zas nám pršalo, tak sme sa schovávali pod stromy, pod most, do autobusových zastávok a podobne.“

Zo Sandomierzu smerovali do Ojcova, ktoré je srdcom Ojcovského národného parku. „Ten sa vyznačuje veľkým množstvom jaskýň, roklín, úžľabín a skalných útvarov s rôznymi názvami, jedna z bizarných skál sa volá Herkulesov budzogáň,“ pokračuje Halla. „To sme už boli asi 20 km pred Krakovom, v ktorom nás zase vítal dážď. Z mesta sme si stačili pozrieť jedno z najväčších námestí v Európe a krásnu historickú časť Krakova.“

Zhruba 700 km po Poľsku si cyklisti užívali takmer úplnú rovinku, od Krakova však začalo stúpanie do hôr, prevýšenie bolo asi 7-8 %. Na niektorých miestach už Nitrania nevládali šliapať, tak radšej bicykle tlačili.

V rodisku pápeža aj v Osvienčime

Z Krakova sa cyklisti vydali na Kalváriu Zebrzydovsku. Je miestom pútnikov do mariánskej baziliky Panny Márie. „Celý komplex je ako jediná európska kalvária zapísaný do svetového zoznamu UNESCO. Po Kalvárii sme potom navštívili Vadovice, rodisko bývalého pápeža – sv. Jána Pavla II., boli sme aj v jeho rodnom dome. Celé mesto stále dýcha jeho slávou, ešte výraznejšie to však bolo vidieť v roku 2006, keď ešte žil a keď sme tu boli s cyklistami po prvý raz,“ hovorí Halla.

„Z Vadovíc sme išli do Osvienčimu, kde sme museli dlhšie čakať, lebo tam bolo veľa ľudí. V múzeu sme strávili šesť hodín. Spoznali sme tu 83-ročnú babičku, žijúcu v USA, možno bola aj Slovenka. Ako nám povedala sprievodkyňa, babičke sa podarilo koncentračný tábor prežiť, na jednej z fotiek v múzeu je ako 12-ročná.“

Popri rieke potom cyklisti prišli do mestečka Visla, kde z blízkeho Čierňaskeho jazera rieka vyteká. Cestu ukončili na Trojmedzí, kde sa stretávajú hranice Česka, Poľska a Slovenska. Odtiaľ sa pustili do Čadce a z nej vlakom domov.

Poctivec peňaženku vrátil

Poľsko našincov prekvapilo vo viacerých smeroch. Potešila ich veľká ústretovosť a priateľskosť Poliakov, všetci sa im snažili pomôcť. Dokonca im dovolili zadarmo stanovať vo vlastných záhradách, inak na to využívali zväčša futbalové ihriská či lúky pri vode. Príjemne ich prekvapila aj všadeprítomná čistota a hygiena.

„Poľská strava je podobná našej. Nemajú toľko reštaurácií ako je u nás, ale vo väčších obciach boli celkom slušné trojhviezdičkové hotely. Ochutnali sme aj typické poľské jedlo bigos, ktoré pozostáva z kapusty, bravčového mäsa, klobásky, húb a ďalších ingrediencií,“ popisuje Anton Ivančík.

„Ceny jedál sú tu zhruba ako u nás, čapované pivo je drahšie – stojí okolo dvoch eur. Tak sme si potom kupovali fľaškové, ktoré bolo podstatne lacnejšie. Podobne je to aj s bežnými potravinami, ktoré sú tu oveľa lacnejšie ako u nás, Poliaci majú 5%-tnú DPH. Boli kvalitné, nemali sme žiadny problém. Objavili sme tu napríklad konzervu „Golonka“, v ktorej bolo až 96 % mäsa. Kvalitný a chutný grahamový celozrnný chlieb tu vyšiel na 40-50 centov.“

Nitranov v Poľsku nepostretli takmer nijaké väčšie nepríjemnosti. Aj tá jedna z mála sa skončila happyendom. „Keď sme pred istým obchodom pozerali do mapy, položil som si peňaženku na svoju batožinu na bicykli. Mal som v nej všetko - peniaze, naše i poľské, bankomatové karty, občiansky, zdravotný preukaz, poistene...,“ spomína Štefan Halla.

„Zabudol som na ňu, sadli sme na bicykle a odišli. Až pri ďalšom obchode, keď som si chcel niečo kúpiť, som si s hrôzou spomenul, kde som ju nechal. Letel som naspäť, peňaženka ale na zemi nebola. Našťastie mi napadlo spýtať sa v obchode, či ju niekto nenašiel. Poctivcovi, ktorý ju vrátil, som bol v duchu nekonečne vďačný.“ JANA ČERNÁKOVÁ