Nitrianska Kupecká ulica v sobotu večer žila plnými dúškami. Nitriansky podnikateľ Roman Cerulík oslavoval päťdesiatku a v kruhu priateľov si pripomenul desať rokov od historicky prvého zlata pre nitriansky basketbal. Blahoželal mu Štefan Skrúcaný, zadarmo pre tisícky zvedavcov zahrali Tublatanka, Backwards či Lazaro.
Basketbal ste vytiahli z druhej ligy až na úplnú špicu. Čo vám vzali a čo dali tie roky?
- V prvom rade som bol vtedy o 10-15 rokov mladší ako teraz, boli tam väčšie emócie, srdce a zanietenosť. Urobili sme niečo dovtedy nepoznané v nitrianskom basketbale. Bola to výzva, ale aj skúsenosť. Za úspechmi bolo veľmi veľa práce a energie. Bola to jedna etapa života, ktorá sa vyvíjala aj rozpačito, nie vždy bolo jasné, či je nám okolie naklonené. Bolo to trošku ako budovanie vzdušného zámku, lebo manažovali sme občianske združenie, v ktorom figurovali traja ľudia, ale prakticky bez čohokoľvek, nemali sme ani halu. Bolo to pionierstvo tej doby.
Spomínate rád na tie zápasy a emócie?
- Určite to všetko bolo v prvom rade o emóciách. Každá chvíľa sa prežívala, nielen zápasy, ale aj príprava na zápas. Družstvo sa tvorilo, riešilo sa zabezpečenie hráčov, skúšanie, niekedy aj vyradenie hráča a hľadanie iného. Ťažko sa dajú také veci znovu zopakovať. Boli spojené s tou dobou.
Neskôr ste pomáhali aj hokejistom a šachistom, pôsobili ste aj v košickom ženskom basketbale. Máte ešte nejaké športové plány spojené s Nitrou?
- Ja to nevylučujem, ale momentálne mám hlavne pocit, že si potrebujem výrazne oddýchnuť, lebo za posledné roky bolo všetkého pomerne veľa. Chcem si dať oddych od viacerých vecí, nielen od športu.
Už viackrát ste venovali ľuďom v Nitre koncerty zadarmo pri príležitosti nejakých jubileí. Čo vás k tomu vedie?
- Ja nie som typ, ktorý žije len pre seba. Keď sa patrí za niečo poďakovať, alebo si pripomenúť či osláviť, prečo to neurobiť tak, aby to malo širší rozmer minimálne v lokálnom význame? Okrem mojich 250 hostí, priateľov, známych, rodinných príslušníkov a zamestnancov, prečo by sa nemohla zabaviť aj ulica, na ktorej môže byť 3000 ľudí? Táto myšlienka vlastne vznikla prvýkrát práve pri zisku prvého titulu v roku 2005 vo finále proti Handlovej. Vtedy tu bol prvý takýto verejný koncert, zahral na ňom Gladiator.
Vy ste sa úspešne vyšvihli v podnikateľskej brandži. Máte ešte nejaký nesplnený sen?
- Veľké podnikateľské ambície nemám. Možno to bude vyzerať ako fráza, budem rád, ak budem zdravý, aby som si mohol oddýchnuť a užiť nejaké veci, ktoré mi na ďalšie desaťročia zostávajú. Mám za sebou ťažké obdobie, kedy mi zomierala matka a v apríli nakoniec zomrela. Možno aj preto bola oslava basketbalového titulu až teraz v auguste a nie v máji. Potrebujem hlavne pokoj a zdravie, potom budem rozmýšľať o ambíciách, snoch a túžbach.
Občas zájdete na nitriansky basketbal. S akými pocitmi?
- Nitriansky basketbal musím najprv pochopiť, o čom bude a o kom bude. Určite sa tam chcem ísť pozrieť a precítiť zápas. Možno sme vtedy naozaj nastavili latku veľmi vysoko a v tej dobe sme ponúkli silné emócie. Pokiaľ sa len hrá, aby sa hralo a aby si každý odkrútil svojich 20 minút, tak to vidím ako mrhanie času. Je to o vôli, o tom, či môžu vyrásť v Nitre noví tomekovci, semanovci, ktorí dokázali na ihrisku nechať dušu. Nie vždy sa darilo, aj oni mali slabšie chvíľky, ale boli ochotní pre nitriansky basketbal ísť na maximum. Ak budem cítiť, že takéto typy v nitrianskom basketbale sú, veľmi rád sa prídem pozrieť.
Priekopník svojej doby
Bol kapitánom tímu ŠK K Cero SPU Nitra, keď Cerulíkova partia pod vedením trénera Urbana vybojovala historicky prvý titul pre mesto pod Zoborom. S Petrom Semanom sme spoločne na chvíľu zalovili v pamäti.
„Roman Cerulík prišiel do basketbalu, keď sme hrali v druhej lige. Patrili sme medzi špičku, ale k postupu niečo chýbalo. Nastavil určité pravidlá a priniesol aj peniaze, bez ktorých to v športe nejde. Ale hlavne urobil dobrú šou okolo basketbalu a tým pritiahol divákov. To je jeho prednosť, že okolo vecí, ktoré ho bavia, vie spraviť šou. Sú to krásne spomienky na napratanú halu SPU, v ktorej to neskutočne žilo,“ rozhovoril sa Peter Seman.
Podľa neho bol Cerulík v určitom zmysle aj priekopníkom. „V tých rokoch väčšinou kluby hrali celý rok s tým istým kádrom a nebolo tu ešte tak veľa legionárov. Ale on prišiel s tým, že v januári, februári priniesol do tímu posily - kľúčových hráčov. Základnú časť sme nemali až takú dobrú, ale týmito príchodmi sme sa rozbehli. Neskôr začalo veľa manažérov kopírovať práve tento postup,“ hovorí Seman.
V playoff roku 2005 nitriansky tím dominoval. Cerulík však už pred sezónou vyhlásil, že je jeho posledná a po úspešnom finále naozaj ukončil svoje pôsobenie v basketbale. „Ktovie, keby sa ten káder udržal, možno by sme získali ďalšie dva-tri tituly. Je škoda, že s tým prestal. Taký človek sa ťažko hľadá. Nitra by aj teraz potrebovala takéhoto Cerulíka, s jeho peniazmi a zanietením. Dnes sú v športe prvoradé financie, bez nich to nejde. Ale nestačia len financie. Šport má byť o zábave. Keď robíte šport a nebavíte sa ním, tak sú to len vyhodené peniaze,“ dodal Peter Seman, ktorý dnes šéfuje nitrianskemu klubu, hoci s oveľa menšími ambíciami.
Traja členovia zlatého tímu spred 10 rokov - zľava Michal Cehula, Branislav Tomek a Peter Seman.
Sezóna 2004/05
Štvrťfinále: Nitra - Košice 3:2 na zápasy.
Semifinále: Svit - Nitra 0:3 na zápasy.
Finále: Handlová - Nitra 1:3 na zápasy.
ŠK K CERO SPU NITRA: Vaišvila, Crenshaw, Smiljanič, Tomek, Seman, Páleník, Fapšo, Ridzoň, Marko, Vojtek, Cehula, Kačáni, Dura, Hantšok. Tréner Urban.
Vo finálovej sérii s Handlovou hala SPU praskala vo švíkoch.
Zlatý tím z roku 2005. Druhý titul získala Nitra o štyri roky neskôr. Už bez Cerulíka, klubu vtedy šéfoval Juraj Polák. FOTO: ARCHÍV
