NITRA/ŠANGHAJ. Angličtinu sa učil už od škôlky, pokračoval v základnej i jazykovej škole, iniciatívne sa ju drvil aj sám doma. Posledné tri roky je to reč, ktorou sa dorozumieva denno-denne. Richard Kaliarik je totiž od roku 2012, kedy v Nitre skončil Gymnázium na Golianovej ulici, študentom Haagskej univerzity. V roku 2016 v Holandsku získa vysokoškolský diplom z oblasti medzinárodného obchodu a manažmentu.
Všetky tri školy si vybral v Číne
Študovať v Haagu bol jeho nápad. Keď bol pred maturitným ročníkom na zdokonalenie sa v jazyku v hosťovskej rodine v Anglicku, prišlo mu na um, že by rád študoval v zahraničí. „Keď som v Bratislave videl prezentáciu školy v Haagu, zapáčilo sa mi to a bol som rozhodnutý. V tom istom roku ako ja sa na Haagsku univerzitu, ktorá má zhruba 25-tisíc študentov, hlásilo 80 Slovákov.“
V septembri sa Richard vráti do Haagu, kde bude do roku 2016. Po štúdiách sa na Slovensko podľa všetkého vrátiť nechce, v Holandsku sa mu veľmi páči. „Chcem tu pracovať v oblasti obchodu, alebo možno aj podnikať.“
Povinnou súčasťou štúdia v Haagu je absolvovať jeden semester výmenného štúdia v zahraničí. Podľa univerzitných pravidiel si Richard navrhol päť škôl v troch krajinách – Švédsku, Fínsku a Číne, mal si tiež určiť poradie prvých troch škôl, na ktoré prednostne chcel ísť.
„Všetky tri som si vybral v Číne – dve v Šanghaji a jednu v Pekingu. Ich internetové stránky s ponukou študijných programov boli pre mňa tou najlepšou vizitkou ich kvality a vysokej úrovne. A prečo práve Čína? Chcel som odísť z Európy, podľa mňa nemá zmysel študovať na „starom kontinente“, mimo Európy je to oveľa zaujímavejšie. Navyše, polročné študentské víza v Číne sa dali veľmi ľahko vybaviť, čo sa ale nedá povedať o normálnych vízach.“
Rišovi rodičia – podnikateľ a učiteľka - synovo štúdium v cudzine schvaľovali. Otec ho uistil, že ho bude všemožne podporovať, kamkoľvek pôjde, ak to bude finančne možné. Mladý Nitran si totiž sám musel zaplatiť letenku, hradil si ubytovanie aj stravovanie. Školné neplatil v Šanghaji, ale v Haagu, keďže sú to partnerské školy. „Mama a babka neboli mojím štúdiom v Číne príliš nadšené, ja som sa ale rozhodol. Dnes, keď už mám polrok v Šanghaji za sebou, môžem povedať, že to bola pre mňa veľmi dobrá skúsenosť.“
Problémom je znečistené ovzdušie
Na šanghajskej univerzite bol Richard od konca februára do začiatku júla, študoval tu – rovnako ako v Haagu - medzinárodný obchodu a manažment. „Polrok v Číne by sa dal jedným slovom označiť ako nepredvídateľný. Hlavne som nevedel, čo mám čakať. Hoci som pred tým o tejto krajine dosť čítal a pozrel si veľa dokumentov, na reálne čínske prostredie ma to nemohlo úplne pripraviť. Skúsenosť na mieste je, samozrejme, iná. Šanghaj ma príjemne prekvapil – je to viac medzinárodné, kozmopolitné veľkomesto, než som čakal,“ popisuje vysokoškolák.
„Predstavoval som si, že tu v uliciach nájdem viacej chudoby. Čakal som niečo ako čínsky Luník alebo čosi podobné, ale nič také som tu nevidel, aj keď je tu veľa bezdomovcov a priepastné rozdiely medzi bohatými a chudobnými. Chudobní ľudia tu pracujú naozaj ťažko, ale svoju situáciu neberú tragicky a svojím spôsobom sú aj s tým málom, čo majú, šťastní.“
Nitrana v Číne nepríjemne prekvapilo znečistenie ovzdušia a fakt, ako naľahko to čínske úrady berú. „Asi som bol trochu naivný, keď som si predstavoval, že tu budú zadarmo rozdávať či lacno predávať rúška na tvár ako napríklad v Japonsku. V Šanghaji je v zime ešte väčšie znečistenie vzduchu ako v lete, ale rúšku tu mal na tvári asi jeden zo sto ľudí. A počas leta nikto. Rúška tu predávali hlavne v sieti japonských supermarketov,“ konštatuje Rišo. „Vláda sa tvári, ako keby tento problém neexistoval. Nadobudol som dojem, že v Číne sa ľudia nestarajú o druhých, každý tu existuje sám za seba.“
Vybavenie na úrovni
Šanghajská univerzita bola situovaná ďalej od centra, na rozdiel od Haagskej univerzity, ktorá má len jednu budovu, ju tvorili štyri veľké areály v rôznych častiach mesta. „Ten, v ktorom som mával vyučovanie, bol obzvlášť obrovský, podľa mňa mal takú typickú komunistickú architektúru. Technické vybavenie však bolo na úrovni, v porovnaní so školou v Haagu mi tu nič nechýbalo,“ tvrdí Richard.
Vyučovanie v anglickom jazyku bolo vraj dosť podobné ako v Holandsku, študenti sa učili najmä formou prezentácií, ktoré poskytujú vydavateľstvá učebníc. „Akí boli učitelia? Niektorí výborní, to hlavne tí, ktorí študovali v zahraničí, iní menej schopní, látku nevedeli dostatočne vysvetliť. Mal som jedného holandského učiteľa, všetci ostatní boli Číňania.“
Na predmetoch týkajúcich sa medzinárodného obchodu a manažmentu mal Richard čínskych spolužiakov, ale aj takých „výmenných“, ako bol on sám. V triede so 17 zahraničnými študentmi sa ako povinný predmet učil čínštinu. „Dostal som aj certifikát o absolvovaní, bol som jedným z najlepších v triede. Jazyk som zvládol na základnej konverzačnej úrovni.“
Školská strava bola vynikajúca
Nitran pôvodne plánoval bývať na internáte, ale izby si čínski študenti rýchlo „rozchytali“. Našiel si preto ubytovanie v maličkom 2-izbovom byte v meste, delil sa oň s čínskym manželským párom. „Lokácia bola zlá, denne mi trvalo vyše hodiny, kým som sa dostal do školy. Mal som predtým vyhliadnutý byt bližšie k škole, ale majiteľ dal prednosť tomu, kto prvý poslal peniaze,“ vraví Richard.
Čínska kuchyňa má povesť jednej z najlepších na svete. Svoj chýr podľa Riša potvrdila najmä strava v školskej jedálni, ktorá bola vynikajúca a sýta. Hovädzie, bravčové mäso na rôzne spôsoby, tradičné slíže, veľa ryže, zeleniny...
„Keď som sa stravoval sám, nebolo to bohvie čo. Mlieko a syry tu nemajú skoro žiadne, iba plátkový, šunka bola hrozná. Večeriaval som potom som v takých lacnejších reštauráciách – jedálňach. Večera stála zhruba 1,50–2 eurá.“
Keď sa na večeru vybral s Číňanmi, zaviedli ho do lepších podnikov, kde varili vynikajúco. „Domáci vedeli, čo je kde najlepšie a čo sa oplatí objednať. Sedeli sme za takým otočným stolom a brali si, kto mal na čo chuť. Suma za večeru sa podelila počtom zúčastnených.“
V nízkej, maličkej kuchyni nemal 205-centimetrov vysoký Richard motiváciu variť. Ani vraj nebolo poriadne z čoho – ich domáce potraviny ho neoslovili. „Mali veľa málo chutných a nezdravých potravín. Populárne u nich boli párky, ktoré mali niekoľko dní voľne na pulte, nie v chlade, takže som vedel, že so skutočnými mäsovými párkami nemajú veľa spoločné. Toustový chlieb bol nasladlý, tak som si ho kúpil len občas. Na raňajky som jedol najmä cereálie, banány, oriešky, mandle, jogurty. Z pôvodných 100 kg som v Číne schudol na 90.“
Nitran Richard Kaliarik so spolubývajúcou Sophie.
Dvadsaťšesťmiliónový Šanghaj: nová časť Pudong.
Večerný Šanghaj.
Zakázané mesto v Pekingu.
Zhujiajiao - dedina neďaleko Šanghaja, volajú ju aj čínske Benátky.
Botanická záhrada v Šanghaji.
Chrám v Zhujiajiao.
Jedlo v jednej z lepších reštaurácií.
Huang Shan - Žlté pohorie. FOTKY: ARCHÍV R. K.
