NITRA. Eva Kaletová prišla o zrak v inkubátore, takže nevidí prakticky od narodenia. Napriek zrakovému postihnutiu vyštudovala strednú školu v Levoči a Prešovskú univerzitu. A už druhý rok pracuje ako masérka v nemocnici v Starej Ľubovni.
Do nemocnice ju denne sprevádza jej vodiaci pes Indi. Labradorský retríver z účelového chovu Výcvikovej školy pre vodiace a asistenčné psy v Bratislave sa narodil v novembri 2012. Presne o dva roky neskôr - po výchove a špeciálnom výcviku - sa Indi dostal k nevidiacej Eve. A prevrátil jej život naruby.
Labrador nájde zebry aj miesto v kaviarni
A to nielen v tom, že teraz oveľa viac chodí peši. "Odkedy ho mám, som samostatná, viem sa dostať tam, kam potrebujem. Vezmem psíka a nemusím na nikoho čakať," hovorí Eva Kaletová. Indi jej pri chôdzi pomáha s orientáciou v prostredí. Nájde priechody pre chodcov, presne označí, kde začínajú a končia. Obíde ľudí či lešenia a vedie Evu tou časťou chodníka, ktorou sa dá prejsť. Dokáže nájsť odpadový kôš či voľné miesto v kaviarni.
Pre nevidiacu Evu je Indi hotový poklad. Zvykla si naňho ľahko. Horšie to bolo s orientáciou vonku, veď pred životom s Indim ju do práce vozili na aute. "Spočiatku som nevedela vnímať priestor, nevedela som, kde presne na trase sa nachádzam. To som prekonala so svojou asistentkou. Držali sme sa za ruky a ona mi komentovala, kde sme, ktorým smerom idú autá, kde sú niektoré orientačné body, napríklad lampy či koše," spomína Eva Kaletová.
Indiho popisuje ako flegmatika a veľmi pokojného psa, ktorý sa rád hrá. Celú starostlivosť oňho zvláda sama. Aj preto, že pes je od vychovávateľky a trénerky zvyknutý na manipuláciu s jeho telom potrebnú pre pravidelnú starostlivosť.
Z dediny do veľkomesta
Indi trávil počiatočné mesiace svojho života u vychovávateľky. Aj keď ešte netrénoval špeciálne povely, musel už v prvom roku zvládnuť veľa. Učil sa základným hygienickým návykom a povelom, zvykal si na život v byte pri ľuďoch, navykal si na psy a iné zvieratá či na výjazdy do rôznych typov prostredia - od úradov cez obchody až po autobusy.
Od vychovávateľky sa čierny labrador dostal k trénerke vodiacich psov, ktorá už šiesty rok spolupracuje s Výcvikovou školou pre vodiace a asistenčné psy. Zo začiatku riešila jeho nižšie sebavedomie, ktoré nadobudol počas vyrastania medzi dominantnými a staršími psami. Dobrým znakom bolo to, že labradora bavila spolupráca s človekom.
Indi žil v rodine trénerky a bez problémov akceptoval všetkých jej členov, vrátane 11-ročnej sučky slovenského čuvača, ktorá bola paňou dvora a záhrady. Prijal tiež tri mačky, ktoré pokojne mohli vysedávať na gauči či vyskočiť na posteľ. Labrador rešpektoval všetky stanovené pravidlá v rodine. "Keď sú pravidlá pre psa jednoznačné, je vyrovnaným a spokojným tvorom," hovorí trénerka Jana.
Začiatky ale neboli ľahké. Indi sa z dediny premiestnil do ruchu veľkomesta, v ktorom sa spočiatku nedokázal sústrediť a spolupracovať s človekom. Postupne však čierny labrador začal odkrývať svoje kvality a všetko nasvedčovalo tomu, že má predpoklady stať sa veľmi dobrým pomocníkom človeku so zrakovým postihnutím.
FOTO - TOMÁŠ HOLÚBEK
Trauma z dáždnikov
Pri výcviku vyskočia problémy, ktoré môžu byť pre budúceho vodiaceho psa tvrdým orieškom. Pre Indiho boli takou vecou vystreľovacie dáždniky. Pre psíka boli dlho nočnou morou.
"Spomínam si, že raz, keď sme vodili naslepo, čiže som mala na očiach nepriehľadné okuliare, sa práve spustil strašný lejak. Ľudia začali vystreľovať dáždniky a Indi sa vtedy zastavil a už sa nepohol. Prudký dážď po mne stekal, už som bola celá mokrá a on stál!" prezrádza trénerka Jana. Vtedy nepomohlo nič. Indiho musela zobrať za vodidlo a odviesť pod striešku, kde sa schovávalo viac ľudí bez dáždnikov. Tam z labradora opadol stres a mohol pokračovať v tréningu.
Jana labradorovu traumu vyriešila svojsky. Indimu začala servírovať večeru pod veľký čierny pánsky dáždnik. Odvtedy sa psík dáždnikov nebojí.
Navigátor a operátor
Aj tento príbeh iba ilustruje, ako nesmierne náročný je výcvik vodiaceho psa. Zviera musí zvládnuť štyridsať povelov. Najťažšie sa pritom psy učia samostatnosti v rozhodovaní - musia sa doslova naučiť rozmýšľať.
Pes a jeho nevidiaci majiteľ sú totiž vodiacou dvojicou, v ktorom je človek navigátorom a pes operátorom zodpovedným za vykonanie povelov a za bezpečnosť pohybu. Vodiaci pes musí dokázať odmietnuť povel vykonať, ak je to extrémne nebezpečné alebo nemožné.
Riešení v takých prípadoch je niekoľko. Skúsený vodiaci pes jednoducho vyberie inú cestu alebo prekážku obíde a vráti sa do pôvodného smeru. Neskúsený pes potrebuje, aby jeho majiteľ slepeckou palicou zistil, o akú prekážku ide a pomohol psovi rozhodnúť, ako problém vyriešia.
Štát nezaplatí ani polovicu nákladov
Kým vycvičený vodiaci pes príde k človekovi so zrakovým postihnutím, predchádza tomu dlhý a nákladný proces. Vykonáva ho Výcviková škola pre vodiace a asistenčné psy v Bratislave. Za dvadsať rokov existencie vycvičila a odovzdala klientom 117 vodiacich a dva asistenčné psy. Z tohto počtu je momentálne zhruba 35 psov v aktívnej službe.
Sústredenie majiteľov vodiacich psov, na ktorom odborníci zo školy odovzdali štyrom ľuďom so zrakovým postihnutím ich štvornohých pomocníkov, prebiehalo minulý týždeň v Nitre. Pre školu je odovzdanie psov ukončením výcviku.
"Úloha takéhoto psa je bezpečne previesť človeka z bodu A do bodu B, pričom pes i jeho majiteľ musia fungovať ako tím. Verejnosť má väčšinou predstavu, že ten človek sa chytí rúčky a ide. Takto to nefunguje. Musí sa naučiť ako zadávať povely, ako pracovať s hlasom, aké povely má zadávať, ako s ním ten pes komunikuje, " vysvetlila riaditeľka školy Jarmila Virágová.
Škola okrem vodiacich psov cvičí aj asistenčné psy. Na tie majú podľa slovenskej legislatívy nárok iba telesne postihnutí. V zahraničí pritom pomáhajú asistenčné psy ľuďom s celou škálou diagnóz, napríklad cukrovkárom či imobilným pacientom. Dokážu podať predmety, pomôcť pri obliekaní či dať veci do práčky.
Podľa slovenskej legislatívy je vodiaci pes kompenzačná pomôcka. Na jedného štát prispieva maximálne sumou 8 502,67 eur. Skutočné náklady však vyskakujú až 19 278 eur. "Pre človeka so zdravotným postihnutím je nereálne, aby si rozdiel dofinancoval sám, preto neustále hľadáme partnerov, vďaka ktorým budeme môcť aj naďalej pomáhať ľuďom so zrakovým postihnutím prostredníctvom kvalitných vodiacich psov," povedala Katarína Kubišová z výcvikovej školy.
Výcvik psov je veľmi náročný a iba asi polovica šteniat sa stane vodiacim psom. Klient môže čakať až niekoľko mesiacov, kým pes prejde výchovou a výcvikom. Výcviková škola využíva psy plemena labradorský retríver. Dôvodom je vyrovnaná a priateľská povaha ako aj dobrá spolupráca s človekom.
Jarmila Virágová, riaditeľka výcvikovej školy.
FOTO: TOMÁŠ HOLÚBEK
