NITRA. Koncom minulej divadelnej sezóny sa novým riaditeľom Starého divadla Karola Spišáka stal Martin Kusenda. Funkcie sa ujal po Ondrejovi Spišákovi, ktorý z nej odišiel pre pracovnú vyťaženosť.
Martin Kusenda pochádza zo známej divadelníckej rodiny - stará mama bola v bábkovom divadle vyše 30 rokov inšpicientkou, starý otec zas hercom v Divadle Andreja Bagara, v Starom divadle dnes hrá i jeho brat Miloš. Aj sám riaditeľ má bohaté skúsenosti – začínal ako kulisár v DAB, po štúdiu na VŠMU pôsobil v divadlách vo Zvolene aj v Nitre. V Nemecku si vyskúšal post herca v Divadle pantomímy Milana Sládka, neskôr sa objavil v niektorých slovenských seriáloch.
Prioritou je detský divák
Martin Kusenda po svojom predchodcovi prebral „dobrú značku“, ktorej kredit chce naďalej zvyšovať.
„Myslím si, že Staré divadlo Karola Spišáka je veľmi dobre zapísané v povedomí nielen nitrianskej, ale všeobecne slovenskej diváckej obce. Otvorilo sa viacerým vekovým skupinám návštevníkom, ale prioritou sú stále deti a mládež. Keď si pozrieme repertoár divadla, prevládajú v ňom predstavenia venované detskému divákovi. Túto sezónu uvedieme minimálne tri nové - Zázraky pre Alicu, Pinocchio a Malý princ,“ konštatuje Martin Kusenda.
„Podporovať záujem o divadlo je u detí veľmi dôležité, plníme nielen zábavnú, ale i edukačnú úlohu, pretože divadlo aj vychováva. Samozrejme, nemôžeme nahrádzať rodinu, ale budeme sa snažiť, aby naša ponuka nebola len čisto divadelná, ale aby sme verejnosti ponúkli aj iné aktivity. Príkladom môže byť Rozprávkový kaštieľ - výstava našich exkluzívnych bábok, ktorú sme v polovici augusta otvorili v kaštieli rodiny Ghýczy – Múzeu v Nových Sadoch. V týchto priestoroch odohráme deťom tri predstavenia, prvé – Janko a Marienka – sme uviedli v nedeľu 30. augusta.“
Akým smerom sa teda Staré divadlo pod novým vedením bude uberať? Martin Kusenda svoju víziu rozvoja oprel o štyri piliere. „V prvom rade je to spokojný divák, ktorý bude o nás v dobrom hovoriť a ktorý sa k nám rád vráti. Potom sú to, samozrejme, spokojní zamestnanci a dobrá, tvorivá atmosféra v divadle. A napokon je dôležité to, aby sme inscenácie a ďalšie aktivity robili čo najefektívnejšie a najtransparentnejšie, aby reputácia divadla neutrpela. Aby divadlo, ktoré roky stavia na svojej kvalite, aj takým zostalo.“
Dialóg, nie konkurencia
Ako sa hovorí, koľko ľudí, toľko chutí. Každý má podľa Kusendu svoju predstavu, akým smerom by mohlo divadlo ísť. „Niekto chce ísť vyšliapaným chodníkom, iný skúša nové cestičky. Ja sa nebránim aj alternatívnym veciam, ale musí to zostať v rámci dobrého divadla pre deti a mládež. Ak majú kolegovia chuť robiť popri našom programe v off produkcii aj predstavenia, ktoré oslovia staršieho diváka, prečo nie? Ale tento druh produkcie nesmie prevládať nad inscenáciami pre najmladšie kategórie,“ zdôrazňuje Kusenda.
„Čítal som jednu kritiku, ktorá nás upozorňovala na to, aby sme neboli malým klonom veľkého divadla, mám na mysli Divadlo Andreja Bagara. Ale to tak vôbec nie je. Veľmi si pomáhame, ako som nastúpil do funkcie, mám veľkú oporu v osobe riaditeľa DAB Jána Grešša. Nevidím dôvod, prečo by sme si mali konkurovať, ja to vidím ako dialóg medzi dramaturgiami oboch divadiel. Tak ako herci DAB potrebujú mať občas spätnú väzbu od detského diváka, tak aj naši herci potrebujú niečo podobné od diváka dospelého, v tomto nevidím problém. Našou prioritou však stále ostáva detské publikum. DAB vlastne istým spôsobom z našej činnosti profituje, keďže my mu vychovávame divákov. S „veľkým divadlom“ máme spoločného zriaďovateľa, sme ako súrodenci v jednej divadelnej rodine, v rámci ktorej budeme aj naďalej spolupracovať.“
Divadlo stojí na profesionáloch
S nástupom do funkcie sa vždy zvyknú spájať zmeny v inštitúcii. Najmä personálne. Nový riaditeľ zatiaľ pristúpil k jednej – na poste umeleckého šéfa k 31. júnu skončil Šimon Spišák, od septembra ho vystrieda nový herec súboru Ivan Martinka.
„Šimonovi som poďakoval za jeho doterajšiu prácu a Ivana som zároveň oslovil s ponukou, či by sa nechcel stať aj umeleckým šéfom. Nerobil som to nejakým plebiscitom, voľbou, ale ani som si ho nevybral svojvoľne, bez vedomia členov umeleckého súboru. Všetci herci ho poznajú a hlavne poznajú jeho prácu a to je podstatné. Od spolupráce s Martinkom očakávam veľa – posun v umeleckej úrovni divadla a spokojných divákov. Verím, že cez svoju prácu stmelí kolektív, o ktorom sa vravelo, aký je rozhádaný. Aj napriek akýmkoľvek emóciám, ktoré tu v súvislosti s voľbou riaditeľa vznikli, myslím si, že toto divadlo stojí najmä na profesionáloch. Možno v tom súkromí to občas zaškrípe, možno ani ten pozdrav nepadne, ale na javisku to divák necíti a verím, že ani nikdy cítiť nebude. Za túto profesionalitu vďačím každému jednému hercovi či pracovníkovi divadla.“
K ďalším zmenám na postoch sa riaditeľ zatiaľ nechystá, ale ich ani nevylučuje. Z divadla na vlastnú žiadosť odišiel jeden technik a hoci ich tešia stále nové žiadosti o herecké miesta, súbor je plne obsadený, nových kolegov zatiaľ nepotrebujú.
„V divadle sme síce začali veľkým upratovaním, ale nie v personálnej oblasti. Chystám viacero vecí, napríklad totálny „refresh“ našej internetovej stránky či sfunkčnenie umeleckej rady divadla. Ako som už avizoval, na analýzu stavu pracovníkov si nechávam nejakých sto dní. Ak sa ukáže, že sú personálne zmeny nevyhnutné z dôvodu nadbytočnosti či nefunkčnosti, nebránim sa im. Ľudia divadlo nerobia pre peniaze, ale v konečnom dôsledku aj tak musia zaplatiť chlieb v obchode či faktúru,“ priznáva riaditeľ.
„Chcem, aby moji zamestnanci boli hodnotení najlepšie, ako môžu byť v rámci podmienok, ktoré im môžem ponúknuť. Preto treba urobiť aj personálny audit, ale na ten potrebujem čas. Ja dnes nemôžem povedať, že ten či onen je tu nepotrebný. Každý, kto má chuť pre toto divadlo niečo robiť, váži si a rešpektuje svojich kolegov, je tu potrebný. Budem sa biť o každého takéhoto kolegu, aby od nás neodišiel.“
Martin Kusenda si je ale vedomý toho, že jeho vízia vývoja divadla nemusí nadchnúť každého. Kritiku znesie, skôr je však za dialóg. „Deštruktívny spôsob práce nikam nevedie. Potom je podľa mňa na mieste, aby si každý sám za seba povedal: Teší ma ešte táto práca? A ak nie, čo s tým urobím?“ dodal riaditeľ.
