Záchranárskych psov desí výška. Pri snahe pomôcť strach prekonajú

Každý pes môže byť záchranárom. Dôležitejšie ako plemeno je povaha a výcvik.

VEĽKÉ CHYNDICE. Lokálne zemetrasenie, po ktorom sa zrútila kancelárska budova. V objekte uviazli ľudia. Šéf firmy nedokáže presne povedať, koľko zamestnancov v tom čase pracovalo vo vnútri, ale predpokladá troch. V okolí firmy je zarastený park, kde tiež môžu byť ranení.

Zhruba takéto informácie dostali záchranári a psovodi na jednej z disciplín počas víkendového Záchranárskeho behu prežitia. Zorganizovali ho vo Veľkých Chyndiciach, aby si záchranári aj so štvornohými pomocníkmi precvičili postupy v mimoriadnych situáciách.

S rozhodcom za chrbtom

Dvojica záchranárok na inštrukcie okamžite reagovala otázkami. Ešte pred zásahom sa snažili zistiť čo najviac podrobností o stave poničenej budovy, do ktorej sa chystali vstúpiť. Privodiť si zranenie je to posledné, po čom záchranári túžia pri nevyhnutnej pomoci raneným. "Voda a plyn sú zabezpečené? Sú tam nejaké šachty?" zaujímali sa záchranárky.

Potom aj so psom vošli do budovy. Za dverami jednej z miestností ležala na podlahe mladá žena. Bola doráňaná a nedokázala sa nikam pohnúť - krížom cez jej telo bola sklátená mohutná rúra.

Záchranárky prehľadávali iné miestnosti, poranená žena ich neregistrovala a tak na ne ani nevolala. Ako prvý k nej dorazil záchranársky pes. Najskôr zaškriabal na chatrné dvere, potom si ich odtlačil a prebehol po miestnosti. Vzápätí spustil štekot, ktorý sa nedal prepočuť, privolal nim záchranárky. Tie odstránili prekážku z tela zavalenej ženy a pustili sa do jej ošetrovania. Za chrbtom mali rozhodcu, ktorý ich prácu pozorne sledoval a hodnotil.

Záchranárske chyby spôsobuje stres a nedostatok času

Zdanlivo bežný zásah, aký musia profesionálni i dobrovoľní záchranári zvládnuť ľavou zadnou. Ale nie je to tak. Stres, časový tlak, nebezpečný terén, množstvo ranených a neznámy druh zranenia u práve ošetrovaného človeka môžu spôsobiť, že chyby porobia aj ľudia, ktorí majú dokázať pomôcť na profesionálnej úrovni.

Potvrdzuje to aj súťažná dvojica, ktorá si Záchranárskym behom prežitia prešla ako prvá. Po jeho skončení si dobrovoľný záchranár Ján Řeháček a dobrovoľná psovodka-záchranárka Iveta Vavrová zosumarizovali, akých chýb sa dopustili. Úplne zásadnú chybu spravili hneď v prvej disciplíne – pri vyslobodzovaní zavalenej ženy v kancelárii. "Dali sme si rukavice predtým, než sme odstránili rúru, ktorá bola na tej slečne, tým pádom už neboli sterilné, a to je problém," zhodnotil Ján Řeháček. "To mi tiež nenapadlo. Ale na obranu - ona tam mala veľmi veľa špiny," povedala položartom Iveta Vavrová.

Dvojici záchranárok, ktorá súťažila po nich, organizátori vyčítali tričká s krátkym rukávom. Bezpečnostné nariadenia to zakazujú.

Rozhodcovia nehodnotili iba samotné ošetrenie poranených, ale aj celkovú prácu tímu. Psovodi a záchranári napríklad nemali presné informácie o počte obetí, bolo však na nich, aby ani jedného poraneného neprehliadli. V tomto sa vo veľkej miere súťažné dvojice spoliehali na svojich chlpatých pomocníkov.

Klapať musí kondička, psychika i vedomosti

Záchranársky beh prežitia sa konal po prvý raz. Je to súťaž zameraná na preverenie fyzických, psychických a vedomostných schopností psovoda a pomocníka záchranára. Dvojčlenné tímy museli so záchranárskym psom preukázať vedomosti z prvej pomoci, topografie aj zručnosti pri práci s lezeckým výstrojom. V čo najkratšom čase mali prekonať prekážky a riešiť rôzne situácie.

Organizátori pripravili deviatim súťažným tímom z rôznych občianskych združení, medzi ktorými boli profesionálni záchranári aj laici, rôzne prekvapenia. Ošetrovať museli ľudí prepichnutých tyčou, otrávených plynom či privalených ruinami.

"Je to výborné na zosúladenie tímov, pretože v teréne musia spolupracovať a pôsobiť súdržne. Súčasne je to aj nácvik rozličných situácií, keď záchranár nevie, s akým zranením sa stretne. Musia sa dokázať skoordinovať, zareagovať a podľa toho sú na súťaži hodnotení," povedala Andrea Bratová z Územného spolku Slovenského Červeného kríža v Nitre.

Okrem samotného ošetrenia poranení preverila súťaž záchranárov aj vo fyzickej kondícii alebo v schopnosti zasahovať vo výškach. Museli sa napríklad zosunúť z poschodovej budovy po lane.

"Pre mňa ako zdravotníka bolo asi najťažšie, že sme mali málo času na diagnózu pacienta a preto si myslím, že som dosť chyboval a že som dosť veci prehliadol," povedal Ján Řeháček.

Jeho kolegyni Ivete Vavrovej zase robili problémy disciplíny, kde bolo treba prejaviť fyzickú zdatnosť. "Problémom pre mňa bolo prehadzovanie pneumatík - to bolo na kondičku a ja mám 44 kilogramov," zasmiala sa útla záchranárka.

Psík sa záchranárom stáva aj tri roky

Psovodi aj so psami sú pri ostrých pátracích akciách, kde v spolupráci s políciou vyhľadávajú ľudí. Môže ísť o situácie, ako sú prírodné nešťastia, teroristické útoky, lavíny, záplavy či pátračky po nezvestných.

Do terénu idú špeciálne vycvičené psy. "Je to totožná práca ako práca s policajným psom, len koncovka je iná. Policajný pes robí zákus, záchranársky pes šteká, zaľahne alebo iným spôsobom naznačí, že našiel osobu," vysvetľuje Jozef Vago z občianskeho združenia Alfa Rescue Nitra, ktoré sa príprave záchranárskych psov venuje.

Príprava psíka, ktorý má zachraňovať ľudí, trvá aj tri roky. Učí sa zvykať si na spoločnosť cudzích ľudí a na rôzne typy prostredia. Nemôže sa zľaknúť napríklad zvuku pri prebiehaní po plávajúcej podlahe ani vstupu do neznámeho terénu. Jozef Vago tvrdí, že najväčšie problémy mnohým psom spôsobuje výška – psíkovia sa jednoducho výšok boja a práca vysoko nad zemou im nie je príjemná.

Odborníci hovoria, že takmer z každého psa sa dá spraviť záchranár. Svoju rolu pritom nezohráva plemeno, ale povaha psa a jeho výcvik a výchova.

Psy z Alfa Rescue Nitra nedávno napríklad pomáhali pri pátraní po psychicky chorom človeku, ktorý napísal list na rozlúčku a odišiel z domu.