NITRA. Vyše šesťdesiat obrazov v rôznych technikách tvorí spoločnú výstavu manželov Jelenákovcov. Reprezentatívna expozícia pripomína 80. narodeniny Jozefa Jelenáka a nedožité 75. narodeniny jeho manželky Ľudmily. Pod názvom Bola to pieseň pre teba si ju do 28. septembra môžete pozrieť v Ponitrianskom múzeu.
Ísť dopredu a neobzerať sa
„Spáchala to všetko kurátorka Marta Hučková. Bola vlani u mňa a hovorí mi: budete mať o rok osemdesiatku, mohli by sme nejakú výstavu urobiť. A ja jej vravím: pani Hučková, ale ja nechcem mať osemdesiatku! A ona na to: nechcete, ale budete mať. Tak sme sa teda dohodli a spravili túto výstavu. Pred Ponitrianskym múzeom bola inštalovaná v Partizánskom, Prievidzi a Topoľčanoch,“ hovorí Jozef Jelenák. Samostatnú výstavu už tento rok robiť nebude, niečo zo svojej tvorby však ešte dá do spoločnej členskej výstavy Združenia výtvarných umelcov západného Slovenska, ktorého je členom.
Okrúhle jubileum umelec oslávil ešte v máji. Ako sa cíti ako osemdesiatnik? „Viete čo? Ja ďakujem prírode. Paul Klee, nemecko-švajčiarsky maliar, povedal: Príroda ma má predsa v láske, utešuje ma a dáva mi nádej. A ja si hovorím to isté, bodaj by ma ešte troška utešovala a dala mi priestor na to, aby som ešte kúsok išiel dopredu. Ja sa nechcem príliš obzerať,“ vyznáva sa jubilant.
„Do ďalších rokov by som si okrem zdravia a pohody prial ešte kúsok inšpirácie, aby som mohol maľovať. To ma stopercentne drží pri živote. V roku 2012 mi zomrela manželka, to bol pre mňa strašný úder. Keby som nemaľoval, neviem, kde by som dnes bol. Žena bola pre mňa veľkou vzpruhou, ale musím ísť ďalej. Mám dve deti, vnúčence...“
Manželka mu veľmi chýba
Súčasná výstava manželov Jelenákovcov ponúka prierez tvorbou od roku 1967 až po súčasnosť. Zastúpené sú techniky olej, akryl, pastel, monotpypia, z motívov ženský akt, figurálne kompozície, príroda, krajina, zátišia, portréty.
„Ako umelci sme sa s manželkou úžasne dopĺňali. V dome v Partizánskom som mal na dvore ateliér, kde som maľoval, a keď ma to prestalo baviť, prišiel som do obývačky a ukázal som jej, čo mám nové. Zásadne s ňou som všetko preberal, aj ona sa so mnou radila, keď maľovala. Veľmi, veľmi mi chýba,“ smúti výtvarník za svojou manželkou.
V poslednom čase Jozef Jelenák maľoval pastelom najmä ženské portréty a zátišia – ovocia, kvety... Voľakedy sa viac venoval aj krajinomaľbe. „S priateľmi sme pred 20-25 rokmi chodili na bicykloch do prírody, zo žartu hovorím, že sme boli poslední plenéristi v Európe. Momentálne sa musím vyhrešiť, nemaľujem nič. Plne ma zamestnala príprava tohtoročných štyroch výstav.“
Učiteľstvo je úžasná vec
Jozef Jelenák je bývalým pedagógom a dlhoročným riaditeľom ZUŠ v Partizánskom, kde pôsobil až do odchodu na dôchodok. Vychoval desiatky výtvarníkov, ktorí sa k nemu hlásia aj dnes a radi sa s ním stretnú.
„Mám nádherné spomienky na moje decká, a iste aj ony na mňa. Učil som maličké deti aj stredoškolákov. Učiteľstvo je úžasná vec, extra povolanie. Ja som ho aspoň tak vnímal, mal som ho rád. Teraz sa mi na facebooku ozvala moja žiačka z Walesu. Píšem jej: Ľuba, preboha, kde to bývaš? Ja ani neviem, kde to je?“ smeje sa umelec.
„Druhý žiak sa mi cez sociálnu sieť ozval zo Švajčiarska, kde žije už 15 rokov. Strašne lamentuje, že nemôže byť na Slovensku. Ďalšia žiačka špeciálne došla z Viedne, aby mohla byť na mojej výstave v Topoľčanoch.“
Bez výtvarného umenia si Jelenák nevie predstaviť svoj život. Stretol sa s ním asi v siedmich rokoch. „Môj brat sa pokúšal maľovať krajiny. Po farbách, ktoré zahadzoval, som skákal a pokúšal sa z nich čosi vydolovať. Tam som zacítil vôňu terpentínu a silu farby ako takej. Vtedy som pochopil, že to bude asi na celý život. Keby som sa ešte raz mal narodiť, chcem to isté, nech sa to všetko zopakuje.“
Maľovať začal už na základnej škole, olejovými farbami počas štúdia na Pedagogickej škole v Nitre. A odvtedy stále. „Keď som jeden deň nemaľoval, večer som zaspával spotený s myšlienkou, že zas je deň stratený. Samozrejme, že som netvoril každý jeden deň, ale pokiaľ to bolo možné, tak áno. Keď nie, tak som sa aspoň šiel do ateliéru „porozprávať“ sa s obrazmi. Tá kontinuita musí byť.“
Autoportrét Jozefa Jelenáka.
Portrét herca Jozefa Kronera.
Štefan Kvietik.
Ukážky z tvorby Ľudmily Jelenákovej. FOTKY: (ČE)
