NITRA. Po prvý raz sa národnostné košické Divadlo Thália predstavilo piatok na Divadelnej Nitre a hneď získalo cenu. Jeho herec Tamás Gál si odniesol Dosky za najlepší mužský herecký výkon sezóny za postavu Zsolta Vidru, ktorú stvárnil v inscenácii Spiatočka v réžii Józsefa Czajlika. Gál bol v histórii divadelných ocenení prvým nominovaným hercom z maďarského divadla.
Drsne pravdivá hra, okorenená čiernym humorom, nezakrýva nič z reality súčasnosti. Dej približuje osud muža, ktorému sa v živote vždy lepila smola na päty. Hneď na začiatku hry ho spoznávame ako bezdomovca - mŕtveho. Policajti ho nájdu v parku pri fontáne – bez šiat, špinavého, zavšiveného, v dôsledku omrzlín mu chýbajú prsty na nohách. Podľa pitvy zomrel na podchladenie.
Pátranie po jeho minulosti vyšetrovateľa zavedie do nocľahárne pre bezdomovcov. Tu stretáva bezdomovkyňu Knedľu, ktorá mŕtveho poznala pod menom Šmatlák. Zsolta Vidru tak volali preto, lebo kríval. Spolu s ním sa Knedľa živila „fáraním“ do kontajnerov, kde vyberali fľaše a iné veci, ktoré sa im zišli. Hovorila o ňom, že sa často modlil za to, aby čo najskôr zomrel peknou smrťou...
Postupne dej inscenácie pospiatky odhaľuje Vidrov život – od jeho smrti až po narodenie. Malé dejiny jednotlivca sa odohrávajú na pozadí veľkých dejín 20. storočia. Pred tým, než sa stal bezdomovcom, bol nočným strážnikom, SBS-károm aj výpalníkom. Mohol byť rád, že v čase divokej privatizácie neskončil zaliaty do betónu. Ale bol aj oklamaným manželom a nešťastným otcom, o ktorom dcéra nič nepočula osem rokov...
Inscenátori Spiatočky priniesli prostredníctvom divadelnej hry Istvána Kerékgyártóa na javisko zásadné témy. Jednou z nich je téma osudového smoliara, ktorý musí bojovať o svoje miesto na zemi a hoci mu pri narodení veštia „šťastný a bohatý život“, jeho existencia je v absolútnom protiklade k tejto veštbe.
Druhou je téma rokmi sa zmenšujúcej maďarskej menšiny na Slovensku. Túto citlivú tému, ktorá by za iných okolností mohla pôsobiť nacionalisticky, možno politicky až militantne, bolo možné vďaka podaniu inscenátorov vnímať zo všeobecnejšieho uhla pohľadu.
