NITRA. Paula Sabolová-Jelínková bola hosťom Literárneho klubu Janka Jesenského. Spisovateľka je autorkou cenami ovenčených rozhlasových hier, kníh poviedok pre deti i dospelých. Pre chlapcov napísala napríklad knižku z hokejového prostredia Tréner sa zajtra žení, pre dievčatá Žabí kvet, pre dospelých knihy poviedok S kým oženiť svojho syna či Biele slony. Zostavila tiež zbeletrizovaný slovník strážskeho nárečia.
Písanie ju neživilo, profesionálne pracovala v ekonomickej, chemickej i stavebnej sfére a knižky vraj boli pre ňu ako pre niekoho ručné práce po večeroch.
Neboli zhýčkaní
K Nitre má rodáčka zo Strážskeho na východnom Slovensku blízky vzťah, cíti sa tu trochu ako doma – do nášho mesta sa vydala, tu sa jej narodilo prvé dieťa a spolu s manželom tu žili päť rokov. „Neskôr sme sa presťahovali do Bratislavy, kde sme dostali byt. V Nitre sme bývali načierno v jednej kancelárii, kde mal manžel ateliér. Všetko sa dá, keď je človek mladý a nie je zhýčkaný, a to sme vtedy ešte neboli,“ usmieva sa Paula Sabolová-Jelínková.
V nitrianskom literárnom klube predstavila svoju novinku – Priame lety do neba, ktorá získala cenu Slovenského literárneho fondu. Obálku jej vymyslela jej vnučka Dominika.
„Sú to opäť poviedky pre dospelých. Niektoré sú také ťažšie veci, vyriešila som si cez ne isté svoje postoje a názory. Som človek, ktorý pred formou dáva prednosť obsahu, príbehu. Nesnažím sa experimentovať s tým, že to napíšem tak alebo onak. Príbeh je život, každý jeden žijeme svoj román,“ povedala Sabolová-Jelínková.
Uznanie čitateľov ju teší najviac
Hoci autorka debutovala v roku 1977 knižkou Prázdniny, ocenenou prémiou Slovenského literárneho fondu, prvú prózu Mária neplače napísala už v dvadsiatke. A hneď s ňou vyhrala literárnu cenu.
„Cena od niekdajšieho Zväzu mládeže - to bol môj prvý úspech. A veľký, lebo vtedy súťažil aj Andrej Chudoba, ktorý získal prvú cenu, ja druhú, tretia nebola udelená a prvú cenu v poézii si odniesol Vojtech Kondrót. Dostala som sa medzi dvoch silných literátov,“ spomína autorka.
V tvorbe si potom dala kratšiu prestávku, počas pobytu v našom meste sa venovala práci v podnikových periodikách a s Nitranom - fotografom Milanom Hlôškom – urobila film o stavbách.
„V rokoch 1963-64 som začala trochu viac písať – pár poviedok mi uverejnili v Kultúrnom živote, čo ma ako začínajúcu autorku veľmi potešilo.“
Neskôr vydala spomínané knižky poviedok pre mládež a dospelých, za ktoré opäť dostal niekoľko cien. „Mňa ale najviac teší uznanie od čitateľov, keď sa im moje príbehy páčia, to je viac ako hocijaká cena,“ skonštatovala spisovateľka.
