SEREĎ. Čoraz populárnejšími sa v poslednej dobe stávajú preteky s názvom Spartan Race. Ide o preteky, kde súťažiaci musia prekonávať rôzne prekážky a úskalia. Založil ich Joe De Sena v Spojených štátoch amerických v roku 2010. Rýchlym tempom sa rozšírili do celého sveta.
Preteky majú viacero úrovní, líšia sa dĺžkou a počtom prekážok. Jedno z hlavných pravidiel hovorí, že pretekár nikdy nepozná trasu a podobu daného preteku. Každý závod je jedinečný. Súťažiaci, ktorý ho dokončí, dostáva po dobehnutí do cieľa medailu a tričko.
Seredčanka bola na majstrovstvách sveta
Spartan Race má tri časti nazvané Sprint (päť kilometrov a minimálne 15 prekážok), Super (13 kilometrov a min. 21 prekážok) a Beast (20 kilometrov a aspoň 26 prekážok).
O popularite tohto rozrastajúceho sa športu svedčí aj to, že na Slovensku vznikajú tímy, ktoré pretekajú súťažne. Jeden z nich je aj v Nitre a má názov SRTG Nitra (Spartan Race training group).
Práve jeho členkou je aj Monika Žemlová zo Serede, ktorá v nedávnej minulosti absolvovala jeden z najťažších pretekov série Spartan Race na svete v americkom meste Lake Tahoe, ktoré leží v Kalifornii neďaleko San Francisca. Konali sa tam Majstrovstvá sveta.
Na prestížnych a neľahkých pretekoch sa jej podarilo napokon 24,5-kilometrovú trať zdolať a do cieľa dobehla s časom 6:07:56. Monika si vzala najväčšie sústo, pretekala v sérii Beast, najťažšej a najnáročnejšej spomedzi všetkých.
Pretekalo sa vo vysokej nadmorskej výške. FOTO: (WWW.SPARTAN.SK)
Najnáročnejšie preteky v živote
Dostať sa na Spartan Race do Kalifornie nebola ľahká úloha. Seredčanke sa podarilo kvalifikovať sa na májových pretekoch v poľskej Gdyni.
Čím sa líšili preteky od ostatných? „Behalo sa vo vysokej nadmorskej výške (štart sa nachádzal vo výške 1800 m n. m. a najvyšší bod bol okolo 2800 m n. m.). Náročnejšie boli aj prekážky a závažia. Plávali sme v jazere so šesťstupňovou teplotou vody,“ začala s opisom 24-ročná Monika Žemlová, ktorá bola jednou z dvoch Sloveniek v štartovom poli.
Dobehla na 161 mieste
„Keďže som len začiatočníčka, na týchto pretekoch pre mňa nebolo dôležité umiestnenie, ale vôbec ich dokončiť. Boli to najťažšie preteky, akých som sa zúčastnila, a veľa pretekárov sa najmä v dôsledku podchladenia do cieľa nedostalo. Beriem to ako super skúsenosť, či už športovú, alebo do života,“ pokračuje Seredčanka.
Športuje len vo voľnom čase
K pretekaniu Spartan Race ju priviedol jej priateľ, inak takisto člen SRTG Nitra. Možno trochu paradoxne, Monika nie je aktívna športovkyňa. „Športujem len vo voľnom čase a ani v minulosti som sa ničomu profesionálne nevenovala,“ objasňuje Žemlová.
Behávať začala len tento rok. Príprave na Majstrovstvá sveta sa venovala so svojím priateľom. „Pozostávala z trailového behu, túr, brodenia sa vo Váhu, silovej prípravy v posilňovni a utužovania sa,“ priblížila pretekárka SRTG Nitra.
Prvýkrát sa pretekov Spartan Race zúčastnila minulý rok v auguste a potom až v zime na Winter Spartan Race, čo bol prvý zimný beh edície Spartan Race na svete. „Túto sezónu som bola na každom podujatí Spartan Race v strednej Európe, ale väčšinou ako dobrovoľníčka alebo podpora,“ priblížila Žemlová.
Ako pretekárka absolvovala päť pretekov, okrem spomínaného Poľska aj na Donovaloch, v Tatranskej Lomnici alebo v Jasnej. Všetky preteky dobehla až do cieľa.
Posledné preteky tento rok absolvovala tento víkend v maďarskom Epléne. „Chcem tam získať dvojitú trifektu,“ objasňuje Seredčanka. To je ocenenie, ktoré dostáva pretekár, ktorý odbehne Spartan Sprint, Spartan Super a Spartan Beast, teda všetky tri úrovne, ktoré sa dajú dosiahnuť.
Šesť hodín očami pretekárky
„Za veľmi chladného počasia sme sa postavili na štart medzi elitu pretekárov prekážkových behov. Úplne premrznutí sme vyštartovali k prvej prekážke – vode s bahnom, ktorá nás ešte viac schladila.
Avšak ďalších 11 km sme sa zahriali nekonečným stúpaním do kopca s rôznymi prekážkami a nosením ťažkého závažia. Ťažko sa mi dýchalo a občas sa mi aj točila hlava.
Asi od 12 kilometra sa už viac-menej klesalo a konečne som si začala užívať beh. Ale to netrvalo dlho. Asi po 2,5 km sme zbehli k jazeru.
Po chvíľke prehovárania sa som vošla do tej ľadovej vody a čo najrýchlejšie som sa snažila doplávať na druhú stranu. To ale nebola žiadna výhra.
Studený silný vietor a plazenie sa pod ostnatým drôtom nedávali veľmi šancu zohriať sa. Potom nasledovala ďalšia vodná prekážka a zase plazenie.
Po týchto prekážkach sa pre veľa pretekárov pre podchladenie preteky končili. Tiež som mala chuť to vzdať, ale túžba dokončiť najťažšie preteky na svete ma hnala vpred, a tak som s drkotajúcimi zubami a so slzami v očiach prekonávala ďalšie prekážky.
To najlepšie prišlo na koniec. Úloha naplniť si vedro hlinou, vyniesť ho do 500 m vysokého prudkého kopca a zniesť ho dolu, získala titul najťažšej prekážky.
Tak som sa so svojím vedrom, ktoré som ledva zdvihla zo zeme, pridala k pretekárom, ktorí so zúfalstvom v očiach miestami sedeli na svojich vedierkach a snažili sa nazbierať posledné sily.
Počas šiestich hodín som si párkrát poriadne siahla na dno svojich síl, ale pocit, že som to zvládla, stojí za to.“
